Potom sa mi narodila sestra. Keď som mal štyri roky, ona mala dva a pol a ešte bola v jasliach. Jedného dňa sa ocko opäť (po druhýkrát v živote) odhodlal, že mame s deťmi trochu pomôže. Sám od seba ma vyzdvihol zo škôlky a spolu sme išli po sestru do jaslí. Pri otváraní vchodových dverí však tatko zabudol, že som s ním, a mosadzná kľučka sa stretla s mojím čelom... Keď som sa vrátil z pohotovosti s tromi štichmi a zafačovanou hlavou, mama sa, už tradične, zaprisahala, že ma už nikdy nikomu nezverí.
Môj otec bol výnimočný človek. Obrovský dobrák a úžasne rodinne založený. Len s nami deťmi to nemal ľahké - možno mal trému, ale vždy keď sme s ním boli sami, niečo sa stalo. Dnes sú to len úsmevné spomienky na skvelé detstvo. Nikdy nechodil do krčiem alebo na zábavy, ale každý večer trávil s nami. Aj keď, treba povedať, že býval duchom neprítomný. Premýšľal o práci a ja som ho musel niekedy aj šesťkrát osloviť, aby si ma všimol. Raz sa podujal, že povysáva celý byt. Keď už asi pol hodinu nevychádzal z obývačky, išli sme sa tam pozrieť. Stál so zapnutým vysávačom, v ruke držal zapálenú cigaretu, z ktorej odklepával popol na zem a rozmýšľal...
Každé leto sme išli do Chorvátska. Podľa mňa to otca veľmi nebavilo, ale robil to kvôli mame a sestre, ktorej morský vzduch odporúčala lekárka. V 1994-om nás v lete dokonca zobral do EuroDisney parku pri Paríži. Ja a sestra sme dostali v hoteli vlastnú izbu. Hneď prvú noc mi sestra privrela do veľkých bezpečnostných dverí malíček. Necht mi zliezol o dva týždne...
A potom prišiel ten september. Ja som bol prvý týždeň na gymnáziu. V piatok večer sa mal tatko vrátiť zo služobnej cesty z Hamburgu. Neprišiel. V sobotu ráno sme sa dozvedeli, že pri Malackách mali nehodu. Nikto ju neprežil.
Nasledujúce roky si presne nevybavím. Všetko sa zlieva v neprehľadnú masu kondolencií, plaču, brigád, pobytu v nemocnici, rebelovania v škole a obáv o to, aby sa mama nezložila. Prežili sme to, ja, mama aj sestra, a postupne sa náš život usporiadal. Ja som odišiel na vysokú školu do Banskej Bystrice, sestra si (bohvieprečo) zvolila medicínu v Bratislave. Ja som sa začal flákať po USA, Austrálii a Anglicku, sestra preferovala Francúzsko a Írsko. A mama, tak ako pred desiatimi, alebo aj dvadsiatimi rokmi, každý deň trávila svoj čas tým, aby nám vybudovala ideálny domov. A aj keď som sa už odsťahoval - a bývam s najúžasnejšou Lenkou na svete - vždy sa tam môžem zastaviť... A občas, keď Lenka ide do Tlmáč (my Bratislavčania hovoríme do TlmačOV, ale vraj je to nesprávne:-), tam aj prespím. Viem, že sa budem s mamou doťahovať o to, koľko toho mám zjesť na večeru. A budem sa so sestrou vadiť prístup k počítaču. Ale najdôležitejšie je, že budem doma...
