Predstavme si situáciu školopovinného rómskeho dieťa, ktoré so školskou dochádzkou začína aj širší spoločenský život. Dieťa sa dozvie, že vyjadrovanie, ktoré pozná zo svojej rodiny je škaredé, že ľudia, ktorí nechodia do práce sú príživníci, jednoducho, že jeho najbližší sú zlí. Tí, ktorých má rád, od ktorých závisí emocionálne i existenčne. Jeho sebaúcta sa rozpadne a končia aj morálne zábrany.
Podobné začiatky spoločenského života nemajú len rómske deti, pretože všetky deti si zvolia lásku rodičov pred moralizovaním cudzích. A naviažu sa na nich a ich spôsob života o to viacej, čím je bariéra medzi nimi a ostatnými väčšia. A to napriek tomu, že rozumovo dokážu pochopiť nielen nesprávnosť, ale aj všetky nevýhody, ktoré takýto život obnáša.
Kto teda vytvára bariéry a konflikty medzi spoločenskými skupinami? Jednoznačne tí, ktorí ukazujú len na negatíva a nedokážu nájsť tolerantný a motivačný prístup, aby tak uľahčili „únik" z prostredia, ktoré nikoho a nikdy nemôže uspokojiť. Ani Rómov nie.
