Chvíľu po prekročení bosenskej hranice sme zašli na čevapy s kajmakom. Bola som vo vytržení zo zmeny krajiny a reči. Pár hodín cesty a sme v inom svete. Práve som sa nadýchla, aby som to povedala nahlas, ale vdýchla som čevapy a namiesto preslovu som sa rozkašľala.
Cesta trvala dlho, ale od Sarajeva viedla hlbokým kaňonom Neretvy. Týčiace sa hory nad riekou vytvárali aj v Mostare nezameniteľnú atmosféru. Zastavili sme na červenej a k otvorenému oknu pristúpilo dievča v ružových teplákoch Nike. V ruke držala niečo veľké ako dvojkilové vrecko múky. Povedala: “Euro for baby”, a z múky sa vykľulo tvrdo spiace novorodeniatko. Na semafóre blikla zelená, auto sa pohlo a dievča sa vrátilo ku svojej rovesníčke v rovnakých teplákoch tiež s dieťatkom na rukách. V nasledujúcich dňoch sme v Mostare stretli veľa žobráčok so spiacimi deťmi. Úspešnejšia bola dievčina, ktorej šatka ovinutá okolo hlavy padala na plecia. Najmä, keď oslovila muslimské rodiny. Ako mi povedal náš hostiteľ Davor, sú organizované. Ráno ich do mesta dovezie dodávka a večer aj s peniazmi vyzbiera. Médiami vraj preletela správa o tom, že bábätká sú pravdepodobne niečim nadopované, ale situácia zostala nezmenená.
Na ceste sme sa zastavili aj v preľudnenom Medžugorí. V roku 1981, tu na vrchu Crnica, zbadalo šesť mladých ľudí mladú ženu s dieťaťom v náručí, ktorá im dávala rukou znamenie, aby sa priblížili.
Sochy Panny Márie na mňa preto pozerajú z veľkého množstva obchodov, ktoré tu odvtedy vyrástli. Predávajú ju aj v skutočnej veľkosti. Zarazí ma jej podoba so žobráčkou z Mostaru. Stále neviem prísť na to, ako sa jej a tvrdo spiacemu bábätku dá pomôcť.
