Európa tú vojnu prehrala. Veľká Británia, ktorá tiež patrí k víťazom, bola zainteresovaná viac na udržaní svojho koloniálneho impéria, ako na výsledku vojny v Európe. Rovnako USA sa potrebovali presadiť v Tichomorí, do vojny v Európe sa zapojili len preto, aby Sovietsky Zväz neovládol celú Európu. Z uvedených dôvodov, koniec vojny v Európe, veľmi neoslavujú.
Neoslavovať koniec vojny, je jedna vec, druhá vec je nájsť armádu na pokračovanie vojny. Európske štáty majú vlastné skúsenosti s vojnami proti Rusku, ktoré v priebehu stáročí viedli. Ich skúsenosti zhrnul anglický maršal Montgomery slovami: „Do všetkých príručiek na vedenie vojny napíšte – nikdy nemašírovať na Moskvu“. Možno to bolo tým, že Rusko ich viedlo na vlastnom území a nemalo inú možnosť ako zvíťaziť, ak si chcelo uchrániť vlastnú existenciu.
Do úvahy prichádza ešte armáda USA. Ponúka jej priestory na výcvik. Zmysel to má len vtedy ak to bude pokračovať, cez logistickú podporu, až po vybudovanie základne. USA sú však svetová veľmoc, ktorá si je vedomá svojej zodpovednosti za poriadok vo svete a preto sa nehodlá nechať vtiahnuť do nejakej neriešiteľnej situácie. Občas však musia prijať aj rozhodnutie, ktoré je rozporuplné. Možno by o tom vedeli svoje aj prezidenti Nixon, alebo Clinton. Zvláštne rozhodnutie urobil prezident Bush, začal vojnu proti Iraku. Zdôvodnil to vlastníctvom atómových zbraní Irakom. Po vojne vznikli pochybnosti o kvalite spravodajských služieb USA, ktoré informujú prezidenta. Vyriešili to tvrdením, „prezident zle vyhodnotil informácie spravodajských služieb“. Tým zase vznikli pochybnosti o duševných schopnostiach prvého muža svetovej veľmoci. S vnútropolickými dôsledkami sa USA vyrovnávajú dodnes.
