Veronu som prvý krát stretla na prijímačkách na strednú školu. Mňa si musel každý v tej triede všimnúť, lebo som prišla posledná. Napochodovala som v červenom sexi kostýme, čo mi ušila mama na mieru ako bohyni. Aspoň podľa slov Verony. Po dlhé roky, keď prišiel rozhovor na túto tému, vysmiala ma a nezabudla dodať, ako si myslela, že budem poriadna krava. Zaradili nás do tej istej triedy a dokonca do tej istej skupiny. Už si presne nespomínam, ako sme sa stali kamarátkami. Viem len toľko, že sa stala neoddeliteľnou súčasťou môjho študentského života. Chodili sme spolu von po škole vyskúšať ožranské praktiky v praxi, smiali sme na veciach, ktorým nikto okrem nás nerozumel a zásadne sme si ukončili študijný týždeň vo štvrtok alebo v stredu. Pamätám si len veľmi málo týždňov, kedy sme tam ostali až do konca. Keď išlo o prax, bolo najlepšie odísť do najvzdialenejšieho hotela, ponúknuť naše skúsenosti. Niekde pod Tatrami, kde sme neboli pod kontrolou. Naším najlepším spoločníkom sa po večeroch stalo Čučo.
Verona prerušila školu vo štvrtom ročníku na pol roka a ja na konci. Ona išla do Anglicka a ja do Španielska. Po dvoch rokoch sme sa streli znova v škole. Obidve sme si prišli dokončiť posledný ročník. Bývali sme na intráku a môžem s kľudným svedomím prehlásiť, že aj vďaka nej som skončila s maturitou. Po tom mojom španielskom „faux pas“, mi pomohla byť normálnym dievčaťom na istý čas. Vďaka nej som neprepadla z angličtiny, naučila sa čítať knihy, vymetať staničné krčmy a prežiť víkendy bez fetov v jej spoločnosti.
Po škole som ju už nevidela. Nič som o nej nevedela, ak nepočítam jeden telefonát.
Pred pár dňami som dostala mail od adresáta, ktorého som nepoznala. Stálo v ňom: „ Táňa ozvi sa mi, ak si ma ešte pamätáš. Verona z Nitry.“ Nemohla som tomu uveriť a prečítala som si ho niekoľko krát, kým mi docvaklo, že je to práve ona. Prečítala si o mne, čo som postíhala za tú dobu, čo sme sa nevideli a napísala:
Bolí ma srdce. Strašne. Boli sme dobré kamarátky, pravda? Myslím, že viac než dobré. Nevidela som Ťa, koľko? Sedem rokov? Za tých sedem rokov, som na teba myslela nespočetne veľa krát. Ja totižto na ľudí, ktorých ľúbim nezabúdam. Nečítalo sa to ľahko, ale určite sa to kur... ťažko prežívalo. Neviem si to predstaviť. V každom prípade, PROSÍM ŤA, už mi nikdy nezmizni zo života a ani nikomu z tých, čo ťa tak veľmi ľúbia a podporujú. Tak nejako mám pocit, že ty to vyhráš. Že Ty budeš tá, jedna z mála a životu sa zase nevyserieš na hlavu. Už dva dni nemyslím na nič iné, len na Teba. A to mám dve malé deti /satanov/. Viem, že nepíšem veľmi súvislo, ale toľko by som ti toho chcela ešte povedať, a ešte oveľa viac počuť. Píš mi tak často, ako budeš môcť a ja budem čakať, kedy sa uvidíme. Tu som si ako tak na chvíľu zariadila život, šťastná rozhodne nie som, ale príď za mnou, ak chceš, postarám sa, aby ti nič nechýbalo. Prečítala som to všetko, bolí ma srdce a svinsky. Prepáč moju francúzštinu.
Každá momentálne žijeme v inej krajine, ale veľa sa toho nezmenilo. Ja mám stále blbé reči a Verona si stále okusuje nechty. Nič špeciálne sme nedokázali, teda ak sa neráta spackaný život. Až na to, že Verona má dve krásne deti a ja zas mám po dlhom čase Veronu. A musím sa priznať, že ma to robí veľmi šťastnou.
