Príbeh by mohol začať v piatok koncom septembra, minulý rok, stojím na ceste k severozápadnému pobrežiu Škótska, chcem zabudnúť na posledné roky a ak budem vládať, dotiahnuť kontúry dizertačnej práce s názvom Danie najavo vzdialenosti a rozmerov v súčasnej literatúre science/speculative fiction. Stopujem, najbližší autobus ide až ráno.
Blíži sa dážď, už sa pripravujem, naprávam si čiapku, keď uvidím brzdové svetlá tmavého vanu, trochu zafŕkaného, nedávno zaiste úplne čistého. Riadi krátkovlasé dievča, sadnem si dopredu, vzadu je tiež dievča, bledé, čierne vlasy, okuliare a ako sa otáčam, v dialógu, všimnem si korzet a od zápästia po lakte sieťkované rukáviky, strieborné náramky v tvare hadov, gotický make up, vyzerá ani na ceste do klubu. Pokiaľ viem, dlhé desiatky kilometrov navôkol nič podobné. Hrá, ak ma pamäť neklame, Kings of Convenience.
Zarozprávame sa, tak chmúrne akosi, ale zároveň naozajstne. Sú to sestry. A to ešte neviem, že Doreen, mladšia, tá v okuliaroch, je dnes po trinástich mesiacoch v nemocnici po prvý krát vonku. Zotavovala sa z následkov nehody, pri ktorej zomreli obaja ich rodičia.
Rozlúčime sa v Gairloch, nad horami nad mrakmi zapadá slnko, mám tam na dva týždne prenajatú izbu, potom sa uvidí. Vymeníme si čísla a pozvú ma na návštevu. Sľúbim sa prísť najbližší víkend. Večer ale dostanem správu od Ley, staršej sestry, že prosím príď už zajtra, určite, Doreen sa po polroku normálne usmiala a reagovala na otázky, keď si sa s ňou rozprával. Máme čerstvých lososov:)
Toto je prvá aj posledná fotka ich domu, to však, ako mnoho iných vecí, tiež ešte neviem. Po obede, dlhom rozhovore a ešte dlhšom mlčaní popod vietor za oknom sa bez slov dohodneme a zostanem s Doreen, vzájomne sa podporujeme v nehnuteľnosti, v čakaní na pevný bod. Alebo čo.
Lea o dva dni odíde do Glasgowa, vybaviť si neplatené voľno. Chce sa starať o Doreen, cíti, že v meste nemôže byť. Stále kratšie dni trávime v podkrovnej izbe s výhľadom na záliv. Doreen leží v posteli a ja jej čítam knihu po knihe, ktoré som vzal so sebou. Pomaly, nahlas. Ani nepípne, celé hodiny ma nepreruší. Je v tom niečo mystické, akási inverzia môjho plánu, pohnútok písať, tvoriť.
Raz za tri týždne chodievam na výpravu do Inverness, pozhľadúvať po veľkom antikvariáte pri rieke Ness pokračovanie ságy. Alebo eventuálne odbočky, doplňujúce kapitoly, medzi regálmi sa dá stratiť na celé hodiny. Vstávam vtedy o šiestej, osprchujem sa, káva, jogurt, tmavomodrý Ford Focus. Žiadne rádio, ani hudba, vtedy ešte nie.
Takto prejdú vyše dva mesiace. Sme si navzájom vďačný za kľud a tichú podporu. Nikoho v tom období nestretávam, vyhýbam sa ľuďom a okrem čítania ságy o histórii a osudoch galaktickej metacivilizácie, celé dni trávim prechádzkami na pobreží, alebo po horách.
Ozaj, ovce. Pozorujem ovce. Rozmýšľam sťa ovce a myslím to nanajvýš úctivo! Mapujem ich chodníčky, ba priam siete platfôrm, plôšok, traverzov, ale hlavne krivolakých trás! Nič iné mi neostáva, oficiálnych ľudských chodníčkov je málo. V škótskej Vysočine platí Právo na túlanie – hrdo sa môžem prechádzať krížom-krážom po mokrinách, čo však nie je len tak. Niekedy len tak tak.
Vres je háklivý terén: postupne sa však naučím skákať trsom šedivníku po hlavách, ich stredová húšť ma drží od mokroty. Ale aj tak, keď sa mi vlhkosť dostane na kožu, nahlas rozprávam, modelujem abstraktné dialógy, len pod časom naprávam vetrom odfúknutú kapucňu. Čvŕk a fijú.
Jedného dňa, podvečer, stretnem v zálive muža, práve fotím Konské ostrovy, nakriatneme rozhovor o svetle a kompozícii, kypí energiou, takou detskou radosťou. Jeho slová pôsobia banálne akoby, no tnú do živého. Po chvíli prezradí, že je farár v Acheninver a veľký nadšenec fotografie. Pozve ma na čaj, že určite musíme niekedy poriadne prehodnotiť argumenty analóg vs. digitál. To je zlom v utiahnutosti, počuteľné prasknutie pomyselnej škrupiny izolácie.
koniec prvej časti
