Už je chladno, keď večer prídeme pod Rozsutec: antikorový Jánošík sa matne ligoce v mesačnom svetle, neďaleko náhodne nájdeného penziónu: za dvesto korún noc v príjemnom a čistom. Ešte do noci, pred a po zápase Artmedie s Glasgow Rangers, gúglim užitočné a hlavne neoficiálne dáta. Prekvapujúce: väčšina vylovených má pôvod v Čechách a ďalej: či cestopisné blogy, štatistické aj osobné pozorovania, alebo rozpisy trás napríklad. Vo wikipedii nájdem pojem Mala Fatra len v nemčine. Áno, kto hľadá, nájde informácie s príponou .sk, samozrejme, ale ani náhodou žiadne oficiálne malafatra.sk. Uf! Problém propagácia: ešte bude o nej reč.
Ráno ma do kopca tisne aj radosť z večerného zápasu, ako sídliskovému tímu ide karta, aké zimomriavky robia, ale čo všetko mi ešte robí radosť, to nepoviem, dobre? Z tohoto obdobia nebudú nikdy existovať chronologické a konzistentné záznamy, v srdci mám medovú kvapku melanchólie, ale radostnej že až.
Veterný hrebeň, teplé farby: zlatisté javory, hrdzavo oranžové jarabiny, fliačiky snehu v suchej tráve, srieň v tôňach, mimosezónna neprítomnosť ľudí a ako chutí tmavý chlieb s taveným syrom a rajčinami a obyčajnou vodou na Hromovom sedle! Tofu ešte zo Starej Turej je stále putovné, odoláva:)
Ani inverzia už nie je, ani opar, vidieť doďaleka, prvými snehmi zapadané Tatry na východe, aj Liptov, na juhu Veľkú Fatru, vlny, hrebene, Krpeľany, Šútov, Martinské hole: rozkladám mapu a porovnávam ju s dňom navôkol, priraďujem názvy naozajstnému.
Zachytené obrázky pôsobia epickým podtónom, dajú sa roztopašne a veľkomožne postprocesovať, až kalendáricky gýčovito, filtre nanášať, zažmúriť oči do predstavy fantastickej planéty. Myslím, že by nebol problém zo záberov vyretušovať drobušké štvorčeky dolnokubínskych panelákov, hm? Teda ak by už nejaký veľkorozpočtový snímok mal mať odohrávané sa v tomto nádhernom prostredí. Alebo niekde opodiaľ: kam dovidím, nádherné kopce, strminy.
V doline, v civilizácii, v mierke blízkeho kontaktu, sa prichytím vábený kontrastmi slovenskej reality. Aby som vysvetlil: z pohľadu citlivého obzerača je v Slovensku výrazná nekoherentnosť, nesúrodý štýl priemyselnej prezentácie. Alebo inak: len pováž rozgajdaný výzor propagačného dekoru! Naivne navrhnuté tabule, necitlivo umiestnené zvolania a oznamy, krikľavé, ba až krikľúnske, nevkusné plochy. Hoci ma priťahuje amatérsky duch a poetika nedokonalosti, DIY (urob si sám) postupy, v tomto prípade je efekt skôr znekľudňujúca vizuálna kakofónia. Je to jeden z hmatateľných aspektov nezrelosti, nevyspelosti kultúry. Dôraz je na prežití, vo funkčnosti - výzor a dojem je zatiaľ ešte druhotný. Prízvuk na dizajn je stále všeobecne slabý, výnimky však o to viac žiaria a klobúky dolu za ne.
Teraz k tomu vábeniu: fotografa s pocitom/pohnútkami dokumentaristickej misie zvádza prevládajúca neuhladenosť, ba priam divokosť slovenského prostredia, k exotickým kompozíciám. Žiaľ, predstavujú nebezpečenstvo nudy a trápnosti. Neviem, či sa dá formulovať príklad, niečo zjednodušené ako, povedzme, spájanie nápisu kokakola a stareniek v kroji do wannabe správ o stave spoločnosti.Takéto výrezy sú príliš prvoplánové a zároveň hódňe laciné . Aj keď som autorom ja;)
Cesta je to napohľad príťažlivá, hravá a cool. Vďačný námet ale poľahky pôsobí sťa ješitný pohľad, smiešny s odstupom času, že aký som ja vyvýšený pozorovateľ, ako mám pozorné a širokospektrálne oko, priam na Tepe Doby a akí ste vy smiešni a plytkí.
To by tak bolo k pozorovaniu, po ceste cez Terchovú, počas ponevierania sa okolím žilinskej busovej i vlakovej stanice, po dlhodobom prezeraní si obrazových výstupov fotografov fotiacich Slovensko. Kultúrne pointy v podobe doku-obrazov sú nesmierne dôležité a snažím sa o ne sám, len pozor na lacné kontrasty.
A ešte niečo: smrť samolepiacim fóliám!
