Som preveľmi zvedavý, ako bude znieť spojenie nemeckých The Notwist - ich subtílnosť a zahriaknutosť - proti eklektickému, šašovskému elektro hopu kalifornských Themselves. Na pódiu sa nie že tiesni, ale decentne tlačí, šesť odlišných bytostí, šesť odlišných prístupov. Alenže spoločná radosť. Spojenie rapu a rocku nie je vždy najšťastnejšie riešenie, napríklad pri slovách Limp Bizkit mi naskočia zimomriavky. Nemôžem sa dočkať dozapájania všetkých káblikov - na pódiu sa ocitá batéria krabičiek a laptopov, ktorá by stačila štyrom Underworldom. Mimoriadne sľubné, vravím si!
Zvuk je vynikajúci, ponáram sa do predstavenia a pozorujem, že podobný postup používa pomerne dosť post-electronica-boom skupín a projektov: postupné budovanie stien na hopovom, ba až elektro rytme: valiaca sa štruktúra postavená z gitár a umelých zvukov, klikov, katov - že by zvuk nulties? Ale postup je to naozaj len podobný, 13 a God sú svojskí - neodškriepiteľne - a hudobne príťažliví. Melancholické momenty strieda neúprosná a naliehavá poloha, je radosť byť svedkom spolupráce odlišných myslí. Okrem toho, všetci majú svoje vlastné a úspešné projekty a odľahčený nadhľad je určite na mieste: Markus Acher, hlas a duša Notwistu, má staré tričko Sonic Youth, Console (Martin Gretschmann) zase niekoľko krát (ehm;)) vypraté tričko Motorhead. Heavy Metal, kámo, s powerbookom!
Úžasné a ohromujúce predstavenie kreatívnych a nanajvýš súčasných bytostí, človek sa cíti povznesene, s prstom na tepe doby - tak honosne in - no potom príde popolnočný kebab na schodíkoch práčovne oproti stanici King's Cross, pod jednoduchými plagátmi vo worde s veľkým nadpisom MISSING a na toho istého človeka doľahne tieseň a schyzofrénia zo západnej kultúry. A kam nás dostala.
Uvedomujem si, že tú hrejivú spolupatričnosť k rozvinutému svetu a kultúre si môže dovoliť jedine vlastník prostriedkov, vlastník tzv. peňazí a postavenia. A vidím, ako celú krásu a kultúru Londýna udržiava tieňový Londýn: armáda upratovačov, poskokov, do oleja hranolky ponáračov, kosičov trávnikov a iných len-tak-tak prežívačov: umožnovateľov hrdého mesta, ktoré ožíva po deviatej ráno. Keď je povysávané. Oslavne patriotické ódy na prekrásne a jedinečné mesto na Temži, ktoré sa po útokoch vyrojili vo všetkých možných masmédiách, sú pre nich horkastý vtip.
Mastný papier po kebabe pokrkvem a hodím do jedného z kopy obrovkých plastikových vriec, čakajú na nadráno, o zábradlie oddeľujúce kútik s vencami a kvetmi a plagátmi a vlajkami sa opiera mĺkvy ožran, ani si ma nevšimne.
Potom zaspávam a vidím, ako náročné je dostať sa tam, aby si človek v kútiku pil austrálske pivo a pozeral na transatlantické hudobné teleso medzi z každého kúta sveta divákmi a myslím na stovky a tisíce žiadostivých hľadajúcich šťastie a blahobyt v za sľúbenom za hraničí.
