Cieľavedomé lícne kosti žien
tesne pred tridsiatkou
rázne vstupujúcich
do
predajne Levných Kníh,
čosi po šiestej.
A navôkol zbežne vypočuté albumy,
pred raňajkami napísané emaily,
ledabolé klávesové skratky,
ba i pomyselné ctrl+V.
Budem písavavať, som sa bol rozhodol, učupený v semišovej
sófe
na medziposchodí
splínu,
z reproduktorov mono tón pistácií a červeného vína.
Drahá, raz im hádam vysvetlíš (trochu sa na to spolieham), ako mi ide o rozpačité konce bez pointy, o kontrapunkt k ohromnému snaženiu a cieľa vedomosti; ako ma baví kontrast k hre na žraloky a lesklé orgazmy predajnosti, sledovanosti, klikanosti. Nedá sa nič robiť, baví ma onakvé. Ako piť limonádu a pozerať na veterné mlyny na poli za Petržalkou.
Pred spaním ma ľúbezne konějšíš, zaspávam kľudný. Ti ďakujem za to.
Ale späť k práci. Už druhý týždeň prepisujem a redigujem stovky strán denníkov nájdených v matraci či kde v izbe na vysokoškolskom internáte v nemenovanom slovenskom meste. Podľa všetkého patria nádeji východoeurópskej literatúry, samotnému Pelovi. O niečo lepšie než čítať fabulácie vyhorených kreatívcov ako dosiaľ, poviem vám.
A môj šéf: mi aj vysvetľoval, prečo boli mesiace na začiatku roku 1998 – počas ktorých sa odohráva jeho stále nedokončený film - magické, no stále mu nerozumiem. Cítim, že prestáva zvládať kokaín od Srbov z Viedne.
A teším sa na večerný hokej, aj píšem Rezrovi do Prahy, že či bude pozerať. Odpisuje
(...) hokej, to je téma dnešných čias.
Idem ku ka-mošovi, kde budeme kukec jak sa na chlapov patrí!
Zs pevom a piesňou na perách: Jurij - Ovečkon! Jurij - Ovečkin!
Fetisov ti džube ženú, Fetisov ti džube ženú, nech žije ve-es-žet!
Nedúfam, že nevyhráme, ňy?!
