V prázdnom kupé, tesne nad hladinou spánku prechádzam detailmi stretnutí s dlho nevidenými ľuďmi: v rodnom meste sa zjaví Flere Imsaho – nazvime ho tak – za dobré chovanie trávi Vianoce na slobode, mimo stien nápravnovýchovného ústavu. Je pokorný a tichý, pije len Vineu a džús a neveriacky pozerá okolo seba.
- Toto je ako časová slučka. Po dvoch rokoch pokračujem v načatom večery. Vidíš, tieto tenisky, mám ich po dvoch rokoch obuté, aj tieto nohavice, aj s ľuďmi dokončievam rozpravu načatú stovky dní dozadu. -
Koho je to chyba? Jeho. Zaiste. Keď ho chytili s niekoľkými gramami slovenským establishmentom prekliatej sušenej rastliny, blížil sa ku koncu podmienky za dávno zabudnutú hlúposť. Nemal mať čo pri sebe diabolskú rastlinu, hejže všakže, a nemal čo kedysi robiť hlúposti. Prečo je tá rastlina prekliata, to už je iný príbeh, únavne zamotaný.
Dnes je Flere Imsaho späť v cele a počúva celý deň Slovensko 1 a navštevuje svoju protidrogovú skupinu. Tento príbeh bude mať pokračovanie a som na neho nanajvýš zvedavý.
K systému mám aj iné poznámky. Či skôr výhrady?
Po roku sa stretnem aj s priateľom z detstva, volajme ho Wo, žije v Prahe, pracuje v klube Punto Azul, stal sa súčasťou soundsystému Digi Kore, ako DJ hráva – hoci pre mňa už trištvrte mŕtvy štýl - drum’n’bass a breakbeat. Skrz naskrz mestský človek, udýchaný, keď ho vezmem na dlhšiu prechádzku. Odpočívame v tmavom podvečery. Niekde v krajine sa rozoznejú zvony: neúprosne a hlasno.
Predstav si, že trieskaš tyčou o veľký železný kruh. Celé minúty. Čo by sa ti stalo?Predstav si, že na Slovensku hlása svoju existenciu desať rozličných náboženstiev rovnakou intenzitou ako kresťanské. Ako by to vyzeralo?
O chvíľu rozbije tmu trieskanie zvonov z druhej strany. Ovečky, c’mon! Nechutná spupnosť katolíckej cirkvi, nehnuteľnosť jej pozície v slovenskej kultúre, samozrejmosť, s akou sa vtiera do života: vadí mi.
Odhliadnuc od mnohých serióznejších a jemnohmotnejších výhrad voči cirkvi mám teraz len jednu, priam technickú otázku. Vysvetlí mi niekto – rozumne, trpezlivo a bez pľutia osočovania – na čo sú dnes dobré zvony? Ráno, skoro ráno, ale aj kedykoľvek počas dňa? Ohromný, boľavo monotónny hlahol. Na čo celé minúty búšenia, skrz steny, do krajiny plnej ľudí so slobodnou vôľou?
Aj keď tuším, aká je správna odpoveď.
Zásady a myšlienky kresťanstva sú nádherné – všeobjímajúca láska, pokora a pomoc blížnemu - nič iné netreba, ale cirkev je, žiaľ, niečo iné. Komentáre si odpustím, chce sa mi spať, stmieva sa, vlak sa po dlhom čakaní v Žiline znovu rozbehne.
S horkosťou si ešte spomeniem na stretnutie s Dášou, povedzme že sa tak volá, vraví mi, ako bola vtedy dávno v lete do mňa zamilovaná.
- Aj ja som bol do teba, strašne. Prečo si mi to nepovedala? -
-Neviem, mal si to vycítiť. –
-Prečo mi to hovoríš až dnes? -
Mlčí.
Iskrivá, inteligentná žena, žije však s apatickým a žiarlivým chmuľom. Zdá sa mi, akoby jej nečakané odhalenie bolo výkrikom. Zúfalou prosbou ak ma náhodou máš ešte rád, zoberieš ma odtiaľto.
Príliš neskoro, drahá Dáša.
A zaspím.
Sníva sa mi o stromoch, o zasnežených stromoch. Niečo je na nich divné, levitujem po okolí, lietam či čo, prezerám si čudesný les a zrazu si uvedomím, že sú zasnežené zospodu. Vyzerá to úžasne! Choďte sa pozrieť, namôjveru!
Zobudí ma pípnutie správy, že
cafPitr,VianoceSa
dali,lenDedkoUzO
13zacalKvikat,ze
uzZomrieOd
hladu,takSme
romant.jedli
oPol3.InacSaDalo.Z
elamPeknySilveste
r.ANovyRokNechJe
TakyAkyMaByt.Ki
s.ja
Vlak je za Liptovský Hrádkom a o niekoľko minút v Poprade predsa vystúpim, prídem na koniec cesty.
Niektorí to šťastie nemajú.
