z fľaše. A dobre bolo. Zomrela ako 84 ročná. Nech ju pánbožko oslávi, ako babka s dedkom vravievali. And now for something completely different.
Na hrebeni Nízkych Tatier, bezvetrie a nadrealita, procesný čas pohnútok čerstvým vzduchom zrýchlený: odrazu sa cítim ani statočný protagonista vesmírnej opery, ktorý zisťuje, že je stredobodom udalostí galaktického významu, to Oh shit, ktoré si pomyslí na začiatku odseku, keď je to už úplne jasné. Už sa len ponoriť do útrob plynného obra a prekutať ohromné databazény starodávnej civilizácie a nájsť chýbajúcu časť Vzorca Vesmíru.
Sa cítim tak, bo na mňa doľahne kultúrna epifánia a podarí sa mi uvidieť nie Vzorec Života, Vesmíru a Vôbec, ale aspoň definovať Dobu. Že ako ju nazvať.
Bolo to takto: ticho je tlejúce, prostredie priam inoplanetárne. A kdesi v diaľke, uvedomím si, o niekoľko dolín juhozápadne, sú stratené deti vo vírivkách, popod pozorné šošovky kamár a kamkordérov. Na druhom konci zhypnotizované a nanajvýš účinne vypatlávané Obyvateľstvo.
Gappa na vás málo, producenti prime-time šerosvitu.
Na mňa masmediálne dno nedolieha, mám iné stimuly: veľa dosiaľ neprečítaných kníh, veľké dosiaľ neprebádané územia, mnohé nepočuté hudby, nevidené filmy, napríklad, ale mainstreamové pohnútky spoločnosti/kultúry sú shows, ktoré sú reality.
Pre potreby súkromných dejín som si určil koniec postmoderny na 8:45 ráno. Na ráno jedenásteho septembra 2001, keď sa ozve podstatne viac Oh shitov a zaškrípu a nadobro sa vyparia železobetónové geopolitické konštrukcie 20. storočia a čokolveknosť postmoderny sa invertuje sama do seba. Potom dlho nič; neistota, nedefinícia. Lenže takto sa nedá, nemať meno pre dobu, ktorú žijeme! A tak v epifanickom záchveve konečne definujem názov súčasnej epochy a nazvem ju latino-realizmus.
Hlavnou prísadou je poetika latinsko-amerických telenoviel: dôraz na tzv. Vzťahy, lepkavé perute prvoplánovej hudby, konzumný décor. Symbolizuje neukojenú chuť byť svedkom, priam škodoradostnú vášeň sledovať, to dobrovoľné vystavovanie sa životným banalitám účinkujúcich, ktoré vedie k smutnej závislosti.
A realizmus indikuje divotvorný, šikmý návrat k Tu a Teraz, je to zaklínadlo mediálneho trhu, úchylný, ovracaný bôžik, ktorý sa nám smeje do ksichtu.
Viac sa k téme ň’opláti, mám svoju statočnú Tatrovku a pred sebou dlhú cestu po hrebeni Ledabolých Hôr.
