Som v poradí tretie dieťa "svojich" rodičov. Sestra a brat sú na tom horšie. Sú deti - biologické - iba "nášho" otca. Mamu nemajú presne 30 rokov. O rok menej, ako mám ja. Zabil ju opitý šofér, keď išla s "našim" otcom na bicykli od "našej" starenky. Och tá starenka..
"Moju" mamu nemusela. Nechápala, ako sa mohla 20 ročná sopľaňa nasáčkovať do priazne jej synáčika. Ako si to vôbec mohla dovoliť, opantať ho a este k tomu si aj získať jeho dve malé deti. Nechápala, keď jej tie malé deti po čase začali hovoriť "naša" mama. Na tú svoju si totiž nepamätali.. Nechápala, ako si mohla vybrať taký perfektný život bez prekážok, po boku vdovca s dvomi malými deťmi. Videla iba, že sa dobre vydala. Za jej syna, ktorý sa vrátil z protialkoholického liečenia. Ktorý bol postrachom pre každú slobodnú žienku. "Moja" mama sa ale nebála.
A tak ma porodila. Meno mám po "našej" starenke. To mi bolo ale prd platné. Už ako malé dieťa som jej nesadla.. Tak, ako predtým "moja" mama. Viem presne, čo znamená, keď sa povie, že decko vycíti, ak ho niekto nemá rád, ak je niekde navyše. Ako malú ma varovala, keď išli naši niekam na svadbu. Revala som ako tur a pri príchode mame oznámila, že si neželá, aby ma nosila na varovanie chorú. Vyzdravela som hneď, ako som počula parkovať ocina auto.
Pri každej návšteve u starenky som počúvala, aké chúdence sú moja sestra a brat. A nechápala prečo. Keď som sa dozvedela, že moji súrodenci mali inú mamu, bolo mi to jasné. Nikdy sme to nevnímali tak, že sme nevlastní. Len pri tej "našej" starenke. Aký život oni mohli mať, čo všetko mohli mať.. A pamätám si "našu" mamu, ten výraz v tvári, tú bolesť. A ja som sa cítila neskutočne vinná, že vôbec som. Lebo keby oni mali svoju mamu, mali by teda ten lepší život.. lenže to znamenalo, že to by som tu ja tým pádom nemala byť.
Keď som bola väčšia, "rozumnejšia" (cháp papuľnatá), tak som sa nedala. Tiež som sa mohla narodiť do inej rodiny, kde by otec nechľastal, starenka by ma ľúbila a ja by som nemala pocit, že za všetko môžem. Našim celá táto situácia nepridávala na šťastí, takže sme návštevy obmedzili.
Pred 3 rokmi starenka ochorela. Spakovala kufrík a prišla bývať na zimu k našim. Ťažké obdobie. Pozerať sa na to, ako sa k sebe správajú odcudzený syn od svojej matky, nebolo nič príjemné. Oco ťažko odpúšťal, starenka o to nestála. Mama sa snažila ako vedela, aj tak bola najhoršia. Keď som ju vozila do nemocnice a natierala ubolené nohy, keď s mojou dcérou spievala záhorácke pesničky a hovorila jej: - Simonečka, ty si moje malinké -, zrazu to prišlo. Odpustila som jej ja. Aj za mamu, aj za oca, aj za seba. Viem, že to cítila. Často pri mne plakávala a opakovala moje meno stále dokola.
Na pohrebe som však neplakala...
