Tak, ako nášho uja suseda. Má cukrovku, nie však dlho a nie každý o tom vie. Ja áno. Raz som bola pracovne vo firme, kde ujo sused pracuje. Mal prestávku, sedel za stolom, bol spotený, triasol sa a ani do reči mu nebolo. Bolo mi to jasné, mal hypoglykémiu, čiže zníženú hladinu cukru v krvi. Keď o niekom viete, že je diabetik a viete aj, aké príznaky má taká hypo, nie je o čom. Nemusíte byť ani lekár.
Ja príznaky hypo dôverne poznám, moja naj, naj, naj kamoška má diabetes asi tretí rok a ona je skôr podarená, ako vystrašená v stave hypo. Voláme spolu, keď zrazu hovorí to známe:" Počkaj, mám hypo, idem si dať Pepsi a horalku. Bože, trasiem sa, nejde mi napiť..". A rehoce sa, zapíja horalku a pýta sa:" Nezdá sa ti, že nejako veľa rozprávam? To ja tak vždy, keď mám hypo..No, už mi je fajn, paráda.." Toto som zo začiatku ťažko rozdýchavala. Bála som sa, že keď zaspí, v spánku drapne tú hnusnú hypo a už sa mi nepreberie. Naučila sa s rýchlosťou blesku reagovať na tento stav. Aj v noci. Už sa tak veľmi o ňu nebojím..
Zato, ten náš sused.. Keď som ho vtedy vo firme videla prvý krát v takom stave, myslela som, že vie, čo má robiť. Bolo mi síce podozrivé, že on tak veľa nerozpráva, ale nie každý diabetik musí byť v stave hypo ukecaný. Vtedy som to neriešila. Zo slušnosti som odišla do inej kancelárie. S vedomím, že si pomôže.
Nedávno som parkovala auto pri námestí, keď dobehla Sima a hovorí:" Hentam na zemi leží napitý sused a rozbil si aj hlavu. A je tam krv. Je to odporné." Zostala som v šoku. Veď on nepije. A došlo mi.. Má hypo a má s ňou evidentne problémy. Vybehla som z auta a letela cez ten dav ľudí, ktorí hovorili niečo o alkohole a že takto sa spiť za bieleho dňa.. Zarevala som, či už niekto volal záchranku. Nikto. Keď som zase zarevala, že má cukrovku a mohol odpadnúť, lebo má hypo, záchranka už sa volala. Našla som mu vo vrecku kocku cukru a dala mu ju pod jazyk. O chvíľu sa prebral a prišla aj záchranka.
U nás každý každého pozná, vieme o tom, alebo o inom, či pije. Poznáme si tých "našich" neškodných, ktorí si sem-tam schrupnú na námestí. Náš sused medzi nich nepatrí. Je mi ľúto, že som si tam musela vypočuť aj také, že aj tento už sa scápal. A keby aj. Ja by som aj ožratému zavolala pomoc, keby bol v bezvedomí.
Teraz je sused v nemocnici. Ak mu tam nevysvetlia, ako hypo začína, aké má príznaky, ako prebieha a ako končí, tak si počkám, až sa vráti, vybehnem po schodoch, v taške budem mať zo päť horaliek a jednu Pesi, na papier mu načarbem, že keď sa začne cítiť inak, ako normálne, keď sa bude potiť a triasť, nech si niečo z tých dobrôt rýchlo dá a nech už nečaká, až odkvacne.
A Simonke som vysvetlila, že nie každý, kto leží na zemi, musí byť nutne opitý. A že starosti si s týmito vecami robiť ešte nemusí, lebo je dieťa. Nech radšej poprosí nejakého dospeláka, aby zavolal aspoň tú sanitku. Ona už totiž mala výčitky svedomia, že nič neurobila. Povedala som jej, že urobila veľa. Prišla to zreferovať mne, hneď, ako zbadala naše auto. A to stačilo..
