Pamätám sa, keď sme sa sťahovali, ako mi kúrenári vysvetľovali princíp kúrenia drevom a uhlím. Mne, babe vychovanej v paneláku a na intráku, čo po rodinnom dome nikdy nebažila a už vôbec nie po " romantickom " kúrení drevom. Aj tak som to nepochopila a dodnes tvrdím, že mi to vlastne ani nevysvetlili. Našla som si vlastný štýl.. Prvú zimu som vstávala každé 2 hodiny, aby nám nevyhaslo, kontrolovala v polospánku radiatory a chodila do pivnice prikladať. No romantika, jak sviňa. Celý život sa mi točil okolo zakurovania, prikladania a sledovania kotla...
Na jar nám do pivnice udreli spodné vody, tak to bola fakt paráda, drevo mi plávalo po pivnici, ale naučila som sa kúriť aj takým.. Leto bolo odmenou za zimu a jar, no krásne. Cez druhú zimu som zistila, že s našim kotlom sa dajú robiť rôzne veci, tak som chodila prikladať každé 4 hodiny, lebo keď sa ten kotol všelijako privre, tak nám teplo dlhšie vydrží. Spodné vody na jar síce udreli, ale máme čerpadlo, hadice a inú parádnu výzbroj, takže v pivnici je sucho. Asi sa mi vtedy zdalo, že máme málo starostí a zachránili sme jedného havina, vyzerá ako slov.čuvač, ale moc sa mi to nezdá.. Volá sa Žolinka. Prvý mesiac sme sa jej báli, lebo mávala také blbé hry, že ako najvyššie vyskočí na človeka. No užili sme si.
V zime sme zase našli cicu, tak aj tá u nás zostala, len si akosi ťažko zvykala na Žolinku a tá zase na ňu, tak to u nás vyzeralo niekedy, ako na zápase.. Ešteže máme veľký dvor. Cica nám už stihla porodiť aj 3 mačiatka, všetko baby. No mám pocit, že zarábam len na tie naše zvieracie tvory, ale Simonka sa mi vyhráža, že keď dám len jedno mačiatko preč, pôjde s ním.. Tak teda neviem, v celku som už aj zvykla na ten zverinec. Keď prídeme z roboty a zo školy domov, najskôr letí Žolina, potom cica a za ňou 3 mačiatka. Je to super pocit, keď vás doma má kto čakať..
