A tak som nejako automaticky zvládala aj narodenie mojej dcéry, aj keď som sama bola sedemnásť ročné decko. Keď mi v pôrodnici sestrička chcela pomôcť prebaliť malú, pozerala som na ňu ako puk, že čo chce s mojim bábom. A tak som ukázala sestričke ja, ako sa čistí dieťa od stolice. Chytila som malú, ako malého zajaca a šup s ňou pod umývadlo. Ja vám dám, prebaľovať mi moje malé.. Asi najhoršie tieto moje praktiky zvládala moja spolubojovníčka za materstvo, 30r. mamička, ktorej sa narodil malý Ľuboš. Reval, ako utrhnutý z reťaze. A ona sa mu tak milo prihovárala:" Ľuboš, čo ti je? No povedz, veď si sa teraz najedol". Ešteže Sima nevedela plakať. Fakt, ona vôbec neplakala. Celý svoj prvý polrok. Tak som sa po nemocnici prechádzala s plačúcim Ľubošom. Učila som jeho mamičku také to:" Chrobáčik, tichučko, čšššt, ťuťuli muťuli" atď.. Nakoniec som ju naučila aj ten kúpeľ v umývadle.
No, to bolo obdobie, kedy Sima nerozprávala, iba sa stále na každého škerila. Najviac na mňa. Ja som vtedy tušila, že to nebude len tak, že si to raz zlíznem. A už je to tu. Školenie, ako sa zdravo stravovať, mám na dennom poriadku. Najmä vtedy, ak sa napchávam salámou, horčicou a kadečím iným, pre ňu nezdravým. Zato, taká "aktívia", tá je super. A úplne najlepšia je biela. Nechápem, ako to do seba môže cpať, bez ovocia, džemu a iných sladkých prkotín.
Alebo, sme v obchode, na nákupoch. Ona si ide po svojom, ja tiež. Stretávame sa pred skúšobnými kabínkami. Pozerá, čo mám v rukách, zaostruje, prevráti očami, príde nenápadne ku mne a naznačí mi, že tá volánová sukňa, mimochodom namakaná, nie je naozaj vhodná pre mňa. No, hlavne, že tie vyťahané, o tri čísla väčšie tričká, sú pre ňu, ako vyšité. S veľkými výčitkami si kupujem tú sukňu, snáď sa za mňa nebude hanbiť. A jej samozrejme tie ohromné tričká, do ktorých sa navlečiem aj ja.
A v neposlednej rade, na prevýchovu mojej osoby nabieha aj doma, hlavne večer, keď pozeráme telku. Musím byť poprikrývaná dekou aj vtedy, keď mi nie je zima. Lebo, prechladá sa od nôh, maminka. Pred spaním kontroluje, či som zamkla všetky dvere, my totiž zamykáme naozaj všetky, až po tie spálňové. Nasleduje nazeranie mi na nohy, či mám ponožky. Kontrolná otázka, s dodatkom 3 x naozaj, či je nadstavený budík a hurá spať. Rána milujem, nevychováva. Má totiž problémy sama so sebou. Sem-tam, keď sa jej podarí prebrať doma, mrmle v chodbe na moje nápady, aby si vyhrnula rifle na trojštvrťáky, že toto čo je za dobu a že naozaj stačí, keď "in" budem ja. A cupitáme k autu. Pri ňom sa samozrejme musí lúčiť so Žolinou minimálne 5 minút, lebo veď málo sa ponáhľame, ale na moje súrenie má len jednu odpoveď. So mnou by sa tiež tak dlho lúčila, keby ma nechávala doma samu. Tak dík.
Inak sa máme v celku fajn, len teda, viac musím poslúchať ja, ako ona. Ale, keď som veľmi dobrá, uvarí mi kávu, sebe čaj, sadneme si na dvor a plánujeme. A snívame. Teda, snívam väčšinou ja a Sima ma vracia do reálu.
Ešteže tak, lebo tým mojim večným snívaním by som vonku strávila veľmi dlhé chvíle a ešte by nám mohlo napríklad vyhasnúť v kotli, takže, má to naozaj pod kontrolou. Len dúfam, že sa jej podarí vychovať zo mňa naozaj dobrého človeka.
