Vídame ich všetci, hlavne vo veľkých mestách a na verejných priestranstvách. Často spia na lavičkách , či žobrú peniažky pri východe z kostola. Byť bez domova nieje zrejme med lízať. Uznávam ale, že mnohí z nich majú leví podiel na svojom nešťastí a takýto život im aj vyhovuje..........
Stretla som človeka bez domova, ktorý sa odlišoval od ostatných. Bol to taký neštandartný bezdomovec. Videla som ho, ako si kupuje mydlo, toaletný papier, hygienické vreckovky, jednorázové žiletky, lacný šampón a bežné potraviny. Jupí, konečne nákup bez povestného "čuča". Nemal ale pri pokladni dosť peniažtekov. Nechýbalo mu veľa, bolo to zopár centov. Pokladníčka zavrela kasu a povedala: "Choďte, je to vporiadku."
On sa slušne poďakoval a odišiel.
O pár minút som ho opäť uvidela. Ale nebol to už celkom on. Bol prezlečený, celkom čistý, oholený. Na krku mal zavesenú identifikáciu predajcu časopisu Nota bene. Keď som podišla k nemu, usmial sa.
Neviem, a ani nechcem vedieť aké je to žiť bez domova. Obdivujem ale ľudí, ktorých ani takéto nešťastie nepoložilo na lopatky. Takých, ktorý napriek nepriazni osudu sa snažia v tomto svete nájsť svoje vlastné miesto.
Napríklad aj ako predavači Nota bene.
