Normálne žijem, normálne dýcham. Snáď ako každý človek v tejto krajine mám profil na niektorej, zo sociálnych sietí. Kto by ho nemal? Veď už vznikalo reálne riziko, že aj susedov pes bude mať svoj vlastný, tak prečo nie, však? Apropó taký faceboook......
Bolo by zbytočné rozoberať "umenie" pána Rytmusa-Patrika Vrbovského. Texty sú vulgárne, hudba-ťažko povedať, či sa jedná o hudbu, alebo zvuky cirkulárky. Jeho skladby sú kôli textom nehrateľné v rádiách a televízii, iba ak zahraničných, kde nevedia po slovensky. Ak idem po sídlisku a počuť jeho výtvory, mojej dcérke vytrvalo zapchávam uši. Uf, silná káva to je. Ale je to jasné, má svoj štýl. A práve o to ide. Mať svoj smer, svoj štýl a nebáť sa toho.
Nedávno som sa po dlhšom čase stretla zo závisťou. Už len to slovíčko je dosť zvláštne, mňa trochu odpudzuje. O Slovákoch samotných sa vraví, že sme národ nežičliví. Ak mne zdochne koza, susedovi nech zdochnú hneď dve! No, ja sa celkom s týmto neztotožňujem, aj keď musím súhlasiť, že ja som závisť druhého človeka tiež trošku okúsila. Ale len taký kúsoček.....
Keď prekračujem prah cintorína, vždy sa tak trochu rozcítim. Zrazu všetko vnímam akosi ostrejšie. Šepot ľudi v okolí, vtáčika čo priletel z konárov stromov, padajuci list. Zmysly sú pripravené, snáď na všetko. Áno, som dospelá, viem čo znamená smrť blízkeho človeka. Na cintorine navštevujem maminu. Ale čo dieťa? Ako možno sedem ročnému dieťatku vysvetlit celu túto atmosféru okolo dňa pamiatky zosnulých?
Samotné slovo delenie z matematického hľadiska vo mne evokuje presné hranice. Delenie na dva, tri časti. Ale aj vo význame podeliť si, ako kto a koľko má mať. Tak trochu zo smútkom sledujem delenie ministerských postov v našej novej vláde. Spravodlivosť je ale vecou názoru.......
Neviem vôbec ako sa mi to stalo, ale včerajší futbalový zápas našich proti talianom neobišiel ani mňa.Vopred dodávam, že niesom veľkým futbalovým nadšencom, dianie veľkofutbalových celosvetových podujatí preto sledujem len okrajovo. Tak vlažne, nech som v obraze, to stačí.
"Je červená, nevidíš?" "No a ? Niejde žiadne auto, tak čo!" Hm, dialóg na zamyslenie. Na čo potom je ten semafór?
Idú mi na nervy. Všetci mobiloví maniaci. Aj spať chodia s mobilom. Ešte aj na záchod....to je už veľa. Hovorím si, človek ide s dobou, to nezastavíš.
Mierne si pamätám na čas, keď sme ešte fungovali v spoločnom Československom štáte s "bratmi" Čechmi. Pamätám si, že ak som počula akékoľvek české slovo, nebol to pre mňa problém.
Zamýšľam sa nad tým , či som šťastný človek. Neviem odpovedať. V každej životnej etape ma robí šťastnou niečo iné.......
Zavše mám pocit, že som už veľká. V takýchto prípadoch stačí vojsť do detskej ibičky, hneď sú z nás dospelákov malí krpci. Alebo aj taká škôlka......
Nedávno som si uvedomila, že slušnosť nieje vlastnosť, je to zručnosť. Dá sa jej naučiť. Lepšie povedané, ako tak naučiť.
Zistila som ze som taky motýľový typ. Vždy, deď sa niečo udeje, čo mi mierne vyrazí dych, tak mám motýle v žalúdku.
Teóriu evolúcie som prvý raz absolvovala na základnej škole. Súdružka učiteľka nám všetkým neustále prízvukovala, že človek a opica majú spoločných predkov, ale hlavne to, že to bolo dávno.
