Myslím na to, že som nemala problém s porozumením " ich" jazyka. Nevedela som, že nieje "naším". Nevidela a nepočula som ten rozdiel. Dnes sa čeština považuje za cudzí jazyk. Napríklad ako ruština, nemčina, polština a iné jazyky okolitých krajín. Môj pohľad sa ale nezmenil. Veď áno, to je samozrejmé, mohol by niekto namietať. Možno povedať, že som "stará škola". Bez problémov čítam knihy, magazíny aj internetové diskusie po česky. Pozriem si film, rozprávku, podebatujem s kamošmi. Že vlastne každý z nás rozprávame inojazyčne, nik nerieši.
Ale čo naše deti? Keď som prvý krát prepla televíziu na český rozprávkový kanál, moje dieťa doširoka otvorilo oči. Ani sa nepohla a nakoniec zahlásila: "Mamíííííí, daj mi to hlasnejšie, hovoria tak potichu." Neskôr to prijala a české slovíčka sa jej začali na pusu lepiť čoraz častejšie. " Mamíííííííí ja si prosím dortík!" Bolo to zábavné. Nakoniec sa nám podarilo rozlíšiť, ktoré slovíčko patrí ku ktorému jazyku.
Problém nastal keď nás navštívili naši príbuzní z Čiech. Presnejšie z okolia Prahy. Tiež mali malé deti, hovorím si OK. Kým ale moja vtedy 4,5 ročná dcérka veselo konverzovala, ich dieťatko iba plakalo a bolo nespokojné, pretože po slovensky nerozumelo vôbec.
Nechápala som. Dnes už viem, kde je problém. Česi totiž pretrhli všetky putá, ktoré by mohli niekedy v budúcnosti indikovať, že boli v spojení s iným národom. Tam sa ani omylom nedá naladiť žiaden slovenský televízny program. Ešte aj rýdzo slovenské rozprávky predabovali do češtiny. Veľmí, veľmi ojedinele natrafíte na slovenský časopis. Pripomínam ojedinele. Zaujímavé je, že aj slováci žijúci v Čechách skoro okamžite prejdú na češtinu. Buď úplne, alebo aspoň stratia slovenskú intonáciu a prízvuky.
To, že sme dva samostatne žijúce národy beriem. Každý máme svoje, "rozvod" bol bez bolesti. Je podľa mňa ale strašná škoda, že si už navzájom nerozumieme a to v tom pravom slova zmysle...............
