Za detských čias asi každému z nás stačilo vedomie, že mama s ockom ho ľúbia, má krásne hračky a všetci v škole mu ich závidia. Vyhral matematickú olympiádu, poprípade dosiahol čierny pás v jude. Neskôr pribudol záujem o opačné pohlavie....nastala zmena. Neskor rodina.....dajšia zmena.
Ak sa úplne obyčajného človeka opýtate, čo by ho urobilo šťastným, tak odpovie asi takto: Stačí ak budem milovať a budem mať pocit, že aj ja som milovaný.......všetko ostatné príde aj samo.
Naozaj je toto šťastie? Je láska základným pilierom šťastia? Stačí iba láska a to ostanté príde naozaj samo? Čo je to vobec šťasie...........
Podľa mňa je šťastie euforický pocit radosti z niečoho krásneho. Byť šťastným, znamená byť spokojným. Sám so sebou, s ľudmi s ktorými žijeme. Žiť v mieri a tešiť sa z každodenných úspechov a maličkostí. Na to ale treba mať oporu, pretože život sa nezkladá iba zo samých úspechov a krásnych chvíľ. Taký ten oporný bod, ktorý nás zachytí, aby sme sa nezošmykli a nevybočili z cesty. Hlavne v tých kolíznych situáciách. To pozná predsa každý z nás........
Čo s tým, ak takého oporného bodu niet? Nieje tu nik taký, ktorý by nás každodenne dobíjal energiou. Niekto kto pochopí, čo chceme, myslíme, vieme, budeme robiť, na čo myslíme a že ho naozaj z hĺbky srdca milujeme? Sú brány šťastia nadobro uzavreté, alebo treba zabojovať a svoje šťastie hľadať niekde inde.
V niečom inom, alebo v niekom inom?
