Niekedy iba potrebujeme počuť. . sladké slová.

„Všetci vždy chceme všetko. Chceme to hneď. Aj keď máme viac, akoby sme si možno zaslúžili,“ povedala s pokojným tichým hlasom, skoro šepkala.

„Každý dostáva to, čo si zaslúži,“ povedala som po chvíľke ticha.

„Ale vieš. . my ľudia sme zvláštni. Každý deň čítame tie romantické kecy o tom, ako sa láska skrýva v maličkostiach. Že to nie je len o tom, že počujeme ako ten druhý vyslovuje milujem Ťa . . že je to o skutkoch.
Keď sa Ťa pýta, či Ti je zima, keď urobí raňajky, keď Ti zaleje kávu, keď prejaví o teba strach, keď Ťa pobozká na čelo a chytí za ruku. . rozumieš,“ pokračovala „toto je skutočný prejav toho, že mu na Tebe záleží a že Ťa naozaj ľúbi. Ale my?“

„My stále potrebujeme počuť vyslovené slová,“ doplnila som tichým hlasom.
 
„No vidíš!“

„Niečo na tom bude. .“ zamyslela som sa.

Je skutočne pre nás, pre všetkých, dôležité slovo? To, čo nám ten druhý hovorí ? Pravdou je, že skutku sa nevyrovná nič. Ani tisíc vyslovených slov. Pravdou však je aj to, že občas potrebujeme počúvať a máme radi, keď nám mažú med okolo úst.

„V tých slovách je predsa len nejaká taká.. hm. . istota? Že. . my vieme, my cítime. . áno, sme súčasťou jeho života, a dáva nám to najavo. Ale potom, keď to povie, tak nás to akoby utvrdilo v našich pocitoch. Chápeš? Celý život máme potrebu hľadať istotu. “

„A keď nerozprávame, znamená to, že si nie sme istí tým, čo cítime ?“ 

Zdesene na mňa pozrela.

„Do frasa!“