Ak ho nájdeš, miluj ho!

Písmo: A- | A+

„Zraňovalo ma, keď popierali môj príbeh. A netušila som, že ja tiež popieram príbehy tých, ktorí stoja oproti mne...“



„Čo už Ty môžeš vedieť o živote?...veď si mladý.“ „Čo už Teba môže trápiť? Veď život gombička, nič nemusíš.“ „Ako ty môžeš vedieť, čo je by pomohlo, veď nemáš tridsať rokov skúseností“ ....a podobne. Poznáte?

Učili nás popierať samých seba, svoj príbeh, svoje emócie, učili nás, že náš príbeh za veľa nestojí, pretože my sme mladí, sopliaci, deti, nemáme odžité a teda nič z toho, čo cítime, nie je opodstatnené, dôležité, a významné je to, čo cítia dospelí, tí s praxou, lebo veď skúsenosti...
Takže keď je dieťa trošku väčšie začne mať pocit, že nič z toho, čo cíti, nie je v poriadku.
Veď ja som dieťa, veď naozaj sa mi nič také hrozné nestalo, veď tam u susedov sa deje toľko vecí, nemôžem sa ja predsa cítiť smutne za toto....“ a pritom mu trhá srdce, hoc aj z toho, že mu práve zobrali jeho obľúbenú hračku, jedinú, v ktorej cítil istotu a povedali mu, že nemá plakať, že to, čo cíti je neoprávnené a že nemá byť sebec, že deti na druhom konci sveta nemajú čo jesť, tak nech sa spamätá.
A keď je takých situácií viacej, mladý človek postupne popiera svoj príbeh úplne. „Nie je nič významné v mojom živote, nič som nedokázal, nemám také skúsenosti ako iní, nič pekné, nič hodnotné, ešte k tomu som odmietaný, pretože cítim to, čo iní necítia, sú pre mňa dôležité iné veci, ako pre iných ale nesmiem si dovoliť to povedať, lebo ma odmietnu a potom nebudem milovaný, a ja túžim byť milovaný, radšej budem ticho, veď aj tak ma nikto nepočúva, aj tak si všetci myslia, že nemám čo povedať....a ja by som rád napísal knihu, ale o čom? Môj život oproti ich životu, je bezvýznamný....“
V dospelosti to veľmi bolí. Lebo vzťahy nevychádzajú, v práci sa nedarí, priateľstvá sú falošné, rodiny rozpadnuté, akoby neprichádzal nikto, kto by sa nám pozrel do očí a povedal – „VIDÍM ŤA. Viem, ako sa cítiš. To, čo si prežíval bolo dôležité. Ja viem, že bolo.“
Pretože stretávame rovnako zranených ľudí – zažili sme to všetci. Denne stretávame svoje zrkadlá, ktoré nám tieto staré zranenia ešte stláčajú, ukazujú – máme znova pocit, že popierajú náš príbeh, naše pocity, naše vnímanie. Ale je to len naša optika ilúzií o tom. To všetko sme si na seba nabrali, ako také vrstvičky. A až pod týmito vrstvami je naše skutočné ja, ktoré sa už potrebuje slobodne nadýchnuť a zakričať do sveta „MOOJ PRÍBEH JE NÁÁDHERNÝÝ, JEDINEČNÝ!“. Keď ich odstránime, pochopíme, že to všetko, čo sa deje, sa nám len snaží uľahčiť cestu k nášmu pravému JA. Že to, čo vidíme v iných - je naše. A to, čo oni vidia v nás - je ich. Budeme schopní súcitiť, pretože aj my sme si to prežili. 
Takže všetko trvá DO CHVÍLE....
Kým si neuvedomíme, že to, čo bolo, bolo. Všetci robili to najlepšie, čo v danej chvíli vedeli. Sú úžasní, pretože to zvládli! A TERAZ môžeme opäť nájsť SVOJ PRÍBEH, kto skutočne sme, čo skutočne cítime, čo naozaj potrebujeme. A už nám do toho nikto nebude kafrať. V dospelosti sa môžeme stať hľadačmi vlastných príbehov a dať im takú váhu a hodnotu, akú vždy potrebovali. Bez toho, aby to videli a akceptovali iní. Môžeme robiť všetko to, čo potrebujeme PRE SEBA robiť, aby sme sa postavili do stredu, do sily toho príbehu. ABY SME UVIDELI – svoju hodnotu, svoju lásku, svoju podporu, svoje ocenenie, svoju silu, svoju pravdivosť a nehľadali ich vonku. Lebo všetko čo potrebujeme, máme v sebe. 



„Nerozumela som ľuďom, ktorí tvrdohlavo popierajú príbehy iných – o vyliečení, o znovuobjavení seba, o nájdení svojich pocitov, o znovunájdení lásky, priateľstva ... už chápem. To, čo hovoria o iných, vypovedá viac o nich samotných, než o tých, o ktorých hovoria. Mám vlastnú skúsenosť. Preto sa dnes dívam hlboko do ich stredu, rozumiem ich bolesti, a posielam im lásku. Lebo to bolo jediné, čo som potrebovala nájsť.“

Skryť Zatvoriť reklamu