Taiwan bol v priebehu niekoľkých storočí holandský, čínsky, japonský a potom znovu čínsky. Striedali sa dynastie, politické systémy, ideológie avšak strategický význam Taiwanu ako ostrova ležiaceho medzi tromi moriami čím zároveň tvorí predmostie do Tichého oceánu sa nemenil, aj preto bol a stále je stredom záujmu. Jeho správne pochopenie je absolútne kľúčové v období stupňujúcich sa regionálnych konfliktov s možnosťou eskalácie a potenciálne globálnym dopadom. K Taiwanu sa vyjadruje kde kto, múdro, hlúpo a niekedy aj smiešne. Akýkoľvek konflikt na Taiwane by pre svet znamenal ďalekosiahlé následky ktoré by sme pocítili viac ako vojnu na Ukrajine alebo ktorýkoľvek iný konflikt na planéte. Tento článok pojednáva o geopolitickom význame Taiwanu, jeho histórii, ekonomike a suverenite. Čo by sme však o tomto ostrove vo Východočínskom mori mali vedieť?
Taiwan je prevažne hornatá oblasť veľká ako západné a stredné Slovensko. Dnes ide o moderný ostrov s 23 miliónmi obyvateľmi, demokratickým politickým systémom, vyspelou trhovou ekonomikou a nezanedbateľnou vojenskou silou. Je dôležité vedieť, že je to de facto suverénna krajina s vlastnými zákonmi, predpismi a riadiacimi orgánmi ktoré sú úplne nezávislé od Pekingu. Pre komplexné úvahy o Taiwane však najprv musíme poznať jeho historický kontext. Moderná Taiwanská história sa začína v 17. storočí, dovtedy toto územie obývali aboridžínske kmene tiež známe ako Gaoshan. Išlo o rôzne etnické skupiny s vlastnou kultúrou, tradíciami a spôsobom života, jazykovo príbuzné filipínčine alebo malajčine. Do tohto obdobia malo územie Taiwanu a jeho obyvatelia pramálo spoločné s Čínou. Holanďania v rámci svojej koloniálnej expanzie dorazili na tento ostrov v roku 1623 pričom začali podporovať migráciu čínskeho obyvateľstva (prevažne etnika Han) na tento ostrov. Už v roku 1661 na Taiwane (vtedy ešte Holandskej farmose) vznikol štátny útvar zložený práve z najpočetnejšieho čínskeho etnika Han. Od tohto momentu môžeme hovoriť o skutočnej čínskej expanzii na ostrove. V tomto roku sú zároveň Holanďania Číňanmi na čele s vojvodom Koxingom vytlačení čím sa končí krátke holandské dobrodružstvo v oblasti. Taiwan v roku 1684 spadol pod kontrolu Číny, ktorá ho aj formálne anektovala. Anexia sa odohrala v období dynastických zmien v Číne, každá dynastia mala záujem rozšíriť čínske územie, inak tomu nebolo ani tentokrát. Taiwan potom ostal čínsky až do roku 1895 kedy Japonsko zvíťazilo nad Čínou v prvej sino-japonskej vojne a získalo kontrolu nad Taiwanom. Japonská okupácia trvala až do konca druhej svetovej vojny v roku 1945. Po vojne Taiwan prešiel pod kontrolu Čínskej republiky, ktorá však bola v tej dobe v občianskej vojne s Komunistickou stranou Číny. V tejto vojne proti sebe stáli Čínska národná strana (Kuomintang) na čele s Čankajšekom a komunisti vedení Mao Ce-tungom. Komunistická kampaň vyústila do víťazstva Komunistickej strany v roku 1949. Komunistom sa vtedy podarilo obsadiť celú pevninskú Čínu až na ostrov Taiwan na ktorý sa uchýlil porazený Kuomintang spolu s Čankajšekom. Práve tu vzniklo delenie na pevninskú Čínu (anglicky Mainland) s centrom v Pekingu a Taiwan s centrom v Taipei.
Z politicko-diplomatického hľadiska nastala v roku 1949 mimoriadne zvláštna situácia kedy v OSN pevninskú Čínu zastupoval Taiwan aj napriek tomu, že pevninská Čína už bola v rukách komunistov v Pekingu. Takmer nikto okrem vtedajšieho komunistického bloku nechcel uznať víťazstvo komunistov v Číne aj napriek tomu, že už to bol nesporný fakt a nová geopolitická realita. Zaujímavosťou je, že komunistov takmer okamžite uznal Londýn, Štokholm aj Bern ktorí tým sledovali najmä vlastné ekonomické záujmy. Toto obdobie trvalo až do roku 1971 kedy po veľkom diplomatickom tlaku Washingtonu OSN zbavila Taiwan členstva a na jeho miesto pozvala pevninskú Čínu. USA Čínu uznali o 7 rokov neskôr. Politickým otcom uznania pevninskej Číny bol Henry Kissinger s požehnaním vtedajšieho amerického prezidenta Richarda Nixona. USA uznali Taiwan ako súčasť jednej, nedeliteľnej Číny. Kissinger vychádzal z konceptu „Realpolitik“ teda pragmatického prístupu k medzinárodným vzťahom so silným dôrazom na politický realizmus, rozloženie síl a akceptovanie materiálnej reality. Slovom, nazeranie na svet taký aký skutočne je, nie taký aký by mohol byť. Kissinger v období studenej vojny vedel, že nová strategická aliancia medzi Pekingom a Washingtonom môže vyvážiť vyvážiť sovietsku moc na svetovej scéne a oslabiť tak Moskvu. Zároveň si uvedomoval, že spojenie čínskej priemyslenej základne, lacnej pracovnej sily a amerického know-how predstavuje obrovskú príležitosť pre americký domáci trh, výrobky a investície. Uznanie Pekingu tak otvorilo dvere pre obchodné a ekonomické vzťahy, ktoré by mohli priniesť výhody pre Spojené štáty. Po významnych ekonomických reforách Teng Siao-pchinga ktorý bol nástupcom Mao Ce-tunga rástol vplyv Pekingu na globálnej scéne, Čína sa stávala významným medzinárodným aktérom a bolo dôležité mať oficiálne diplomatické vzťahy s faktickou vládou v Pekingu. Slovom, predstieranie Taiwanskej zvrchovanosti nad celou Čínou sa stalo neudržateľné. Spojené štáty však udržovali a udržujú blízke vzťahy s Taiwanom, sú garantom jeho bezpečnosti a podporujú ho ekonomicky, politicky aj vojensky.
Pokiaľ ide o Taiwanskú ekonomiku, v súčasnosti je jednou z najdynamickejších a najrozvinutejších ekonomík v Ázii a vo svete. Často označovaná aj ako Ázijský tiger. Zároveň je svetovým lídrom vo výrobe polovodičov, integrovaných obvodov a elektronických komponentov. Ide o strategické technológie ktorých je vo svete nedostatok. Taiwan Semiconductor Manufacturing Company (TSMC) je jedným z najväčších výrobcov polovodičov na svete. Export týchto komodít spolu s chemickým priemyslom tvorí významnú časť HDP krajiny. Import zahŕňa suroviny, energie a kapitálové zariadenia zamerané na automatizáciu. Taiwanský ostrov celkom určite nie je žiadnym zaostalým regiónom, práve naopak. Jeho ekonomika ho predurčuje k významnému postaveniu na svetovej scéne.
Súčasný politický status ostrova je komplikovaný. De facto ide o nezávislé územie de iure je však súčasťou pevninskej Číny, Taiwan nikdy nevýhlásil formálnu nezávislosť od Pekingu, ktorý ho považuje za svoju 23. (rebelujúcu) provinciu. Termín „nárokovania“ je z pohľadu medzinárodného práva nepresný pretože nie je možné nárokovať si územie ktoré je formálne súčasťou krajiny. Čína sa každopádne snaží o začlenenie Taiwanu pod pekinskú správu, navrhuje zriadenie tz. Osobitnej administratívnej oblasti ČĽR, známu tiež pod heslom: „Jedna krajina, dva systémy“. Môžeme to vnímať ako prechodné obdobie medzi územiami ktoré boli v minulosti od Číny odtrhnuté až po úplnu integráciu regiónu do zvyška krajiny. V praxi to funguje tak, že región je pod čínskou (najmä vojenskou) správou avšak s rozsiahlymi právomocami podobajúce sa čiastočnej nezávislosti. Rovnaký systém funguje v Macau (bývala portugalská kolónia) a Hongkongu (bývala britská kolónia). Táto dočasná nezávislosť je však vždy časovo ohraničená. Dlhodobý cieľ je teda jasný- začlenenie území do zvyšku krajiny. Čínska verejná mienka je silno naklonená vojenskému zásahu na Taiwane. Pričom najodvážnejšie úvahy hovoria o roku 2027 ako o roku kedy by mohlo dôjsť k vojenskej operácii na tomto ostrove s cieľom dostať ho späť pod správu Pekingu. Čo chce ale Taipei? Jednoduchá odpoveď by bola zachovať si svoj demokratický systém a nezávislosť. Na jednej strane síce nevyhlásil nezávislosť od Pekingu na strane druhej schválil „existenciu dvoch Čín“ vo svojej Ústave (v kontraste s politikou „jednej Číny“ podporovanou Pekingom a medzinárodnym spoločenstom). Týmto krokom si vytvoril predmostie pre budúce formálne vyhlásenie nezávislosti od Pekingu a úplneho odtrhnutia od zvyšku Číny. V kocke, ak nenastane integračný proces s Čínou, Taiwan bude smerovať k úplnej nezávislosti. V súčasnej politike na Taiwane neexistuje jednoznačný politický konsenzus medzi všetkými politickými stranami týkajúci sa vyhlásenia nezávislosti. Niektoré strany, ako napríklad vládnuca Demokratická progresívna strana (DPP) sa otvorene zasadzujú za upevnenie taiwanskej identity a nezávislosti. Na druhej strane, Kuomintang (KMT), ktorá bola dlhodobo dominantnou stranou na Taiwane podporuje politiku Jednej Číny a zdôrazňuje zachovanie statusu quo a navrhuje úpravu vzťahov s pevninskou Čínou.
Taiwan čelí výzvam na niekoľkých frontoch naraz. Napriek ekonomickej spolupráci stupňujúce sa politické napätie medzi Taiwanom a Čínou predstavuje potenciálne riziko pre stabilitu a ďalší ekonomický rast. Stretáva sa s výzvami spojenými s nízkou pôrodnosťou a starnutím populácie, čo môže mať dôsledky pre sociálny a ekonomický vývoj. Taiwan má v čase písania tohto článku pôrodnosť na úrovni 1,07 detí na ženu, čo je hlboko pod úrovňou potrebnej na udržanie stabilnej populácie. Súčasná ekonomická produktivita nie je zárukou tej buducej, najmä demografické zmeny môžu ovplyvniť produktivitu a ekonomický rast ostrova. Politické strany sa snažia podporovať prorodinné politiky a iniciatívy na zvýšenie pôrodnosti, nebude to však stačiť.
V neposlednej rade, vojenská prevaha je jednoznačne na strane Číny. Taiwan narozdiel od Číny nedisponuje jadrovým potenciálom, hypersnonickými raketami ani lietadlovými loďami. Taiwanská armáda je 21. v poradí najväčších najvaších armád sveta, Čínska naopak tretia. Čína má k januáru 2024 k dispozícii cez 2 milióny milióny aktívnych vojakov, Taiwan 180 000 (približne na úrovni Francúzska). Taiwan má však prevahu v počte záloh aj napriek tomu, že Čína s populáciou na úrovni 1,5 miliardy disponuje takmer nevyčerpateľným ľudským kapitálom. Vojenský zásah na Taiwane je pre Peking stále geopolitická dilema. Peking už viackrát signalizoval, že nebude váhať použiť silu ak by došlo k faktickému vyhláseniu nezávislosti. Naďalej platí, že Peking má záujem dostať ostrov po kontrolu najmä nevojenskou cestou. V hre je aj obmedzená invázia na ostrovy pod kontrolou Taiwanu ktoré sa nachádzajú veľmi blízko čínskeho pobrežia. Ide o štyri ostrovy: Kinmen county- nachádza sa len 5km od veľkého čínskeho mesta Xiamen), Matsu (strategický dôležitý ostrov, zároveň predvoj Taiwanskej obrany v prípade invázie), Pratas a Taiping ktoré slúžia ako základňa pred taiwanské nároky na v Juhočínskom mori. Pre Peking by išlo o oveľa ľahšie uskutočniteľnú operáciu ktorá by ho možno nestála medzinárodnú izoláciu a rozsiahle sankcie, zároveň by si otestoval jednotu Západu a jeho reakciu.
Aký by mal byť postoj Slovenskej republiky k taiwanskej otázke? Je jasné, že z historického hľadiska sú dve Číny nezmysel. Bez zbytočných rečí môžeme povedať, že taiwanská štátnosť nielenže nikdy neexistovala ale je to vymyslený blud. Niečo ako národ občanov Prešovského samosprávneho kraja. Úlohou ostatných štátov nemá byť podporovanie vývozu demokracie do krajín ktoré sa rozhodli ísť iným smerom. Demokracia nie je univerzálna, ak chcú ľudia v Číne iný politický systém, akákoľvek zmena musí príjsť z vnútra krajiny. Taiwan je preto výsostne čínskou vnútornou záležitosťou. V Číne platí nepísané pravidlo plnej chladničky, pokiaľ majú bežní Číňania zabezpečené svoje sociálne potreby, k revolúcii sa ani len nebude schyľovať. Náš prístup k Taiwanu nemôže byť postavený na idealistickom internacionalizme a šírení demokratických hodnôt. Čokoľvek iné ako podporovanie politiky jednej Číny zo strany SR by bolo popretím pravidiel a princípov na ktorých je postavené medzinárodné právo a samotné prežitie Slovenskej republiky- nedeliteľnoť územia. Áno, na Taiwan sa stiahol Kuomintang ktorý v tom čase Číne vládol, pomery sa zmenili. Vyhrali komunisti, taká je realita. Nemusí na nám to páčiť avšak Taiwanská otázka je rýdzo vnútornou záležitosťou Číny. Pri súčasnom rozložení síl a geopolitickej realite je horúci kinetický konflikt a invázia kontinentálnej Číny na Taiwan nepravdepodobná. Išlo by o mimoriadne náročnú obojživelnú kampaň podobnej vylodeniu v Normandii s veľmi neistým výsledkom. Ak by si však predsa len USA a Čína zmerali na Taiwane sily, pre Slovensko a celý svet by to malo ďalekosiahle následky. Budúcnosť Taiwanu je neistá a už len čas ukáže ktorý z načrtnutých scenárov preváži.
