Nahmatajme sa, lebo nebude...

Boli to hendikepované detičky, ktoré mierili do špeciálnej základnej školy alebo denného detského sanatória. Napriek ich chatrnému zjavu a mnohokrát problémom s obyčajnou chôdzou ma fascinovalo, že neochkali, nezastavovali, nedožadovali sa ničoho, ale húževnato ukrajovali z toho dlhočizného chodníka na Jilemnickej. Ako tak nad tým premýšľam, rosia sa mi oči...

Najkrajšie z celého smutno-pekného výjavu bolo, že sa so svojím sprievodcom držali za ruky. Aj tie staršie. A nehanbili sa za to. Znalí pomerov môžu namietať, že inak by predsa neboli schopné samostatne kráčať. Hádať sa nebudem. Každopádne ponaučenie sa z toho zobrať dá. Nahmatajme sa s ľuďmi okolo nás, objímme ich, lebo nebude.