K „militantnému ateizmu" ma priviedli tri životné skúsenosti o ktorých budem hovoriť: život v USA, práca v Afrike a obroda náboženského fanatizmu na Slovensku. Snáď mi v očistci pred expedovaním do pekla uznajú ako poľahčujúcu okolnosť, že som nebol ateistom vždy. Naopak, začínal som ako úprimne zbožné dieťa. Moja indoktrinácia - alebo hovorme radšej o akulturácii - prebehla celkom úspešne: chodil som na náboženstvo, Ježiškov príbeh ma úprimne dojímal, každý večer som sa poctivo modlil a bol som tak dobrý, že keď som začal chodiť na spovede, musel som si hriechy vymýšľať. Skutočne - nenadával som, nekradol, ctil otca aj mamu, doma som pomáhal, nikomu som nič zlé nerobil ani neželal a moje hormóny ešte spali, takže ani len „hriešne myšlienky" som nemal. Naozaj nebolo o čom. Bolo by ale trápne hovoriť spovedníkovi, že hriechy nemám. Hriech, ktorý som si preto vymyslel bol, že som vytrhával chrústom krídla. Brali to. Vážnejšie bolo moje zlyhanie, keď som v zošite katolíckeho katechizmu dal prednosť pravde a na otázku „Kto je Tvoj najlepší priateľ?" popravde odpovedal „Ivan Šebesta". Ako tušíte, správna odpoveď je „Ježiš Kristus".
Musím tiež priznať, že hoci som Ježiška a jeho otca Pána Boha bral, bodoval u mňa aj Manitou. Najmä Manituove Večné loviská mi pripadala omnoho atraktívnejšie ako náš príjemný, ale zjavne dosť nudný kresťanský Raj. Večné loviská so slobodne sa preháňajúcim Winetouom a jeho ušľachtilými bojovníkmi a s dlhonohými čiernovlasými kráskami a ´la Nšo-či a Ribana boli jednoducho prisilná konkurencia. Mal som tiež slušný prehľad o panteónoch starých Egypťanov, Grékov a Rimanov, ale ich bohovia ma príliš neoslovili. Snáď s výnimku Atény - pripomínala mi múdre ženy z mojej rodiny. Na docenenie Afrodity som bol stále príliš malý.
Nespomínam si, kedy presne som dospel k záveru, že hlavná, ak nie jediná funkcia modlenia je psychohygienická, že množstvo nespravodlivosti na svete predstavu spravodlivého Boha vážne spochybňuje a že je neskromné až smiešne domnievať sa, že spomedzi toľkých trpiacich ľudí na svete by z nejakých dôvodov malo Pánubohu záležať práve na malom chlapcovi v Detve a jeho neexistujúcich hriechoch. Tichým ateistom som sa postupne stal niekedy vo veku 10-12 rokov. Doma sme to nerozoberali.
Môj ďalší kontakt s katolíckou cirkvou prišiel , ako inak, cez ženu. Frajerka a neskoršia manželka bola na farách, najmä na jednej, pečená - varená. Pochádzala zo silne katolíckej a vážne dysfunkčnej rodiny, a na fare nachádzala skôr útočisko u mladého charizmatického kaplána, než Boha. Práve cez ňu som ako vysokoškolák prišiel do kontaktu s prostredím liberálnych mladých kňazov úprimne hľadajúcich zmysel ľudského bytia a gniavených z oboch strán - aj zo strany komunistického režimu, aj zo strany konzervatívnej katolíckej hierarchie na Slovensku. Boli to sympatickí ľudia, ktorým hľadanie odpovedí na otázky bytia v spoločnosti zbožne načúvajúcich mladých dievčat spríjemňoval aj komplikoval boj s vlastnou sexualitou a nejaké to popíjanie spestrovalo nekonečne sa opakujúci stereotyp omší, spovedania, krstov a pohrebov. V tomto prostredí som po prvý raz prišiel do styku s menami ako Hans Kung alebo Pierre Teilhard de Chardin, s latinskoamerickou teológiou oslobodenia, so sklamaním mladej generácie kňazov z konzervatívneho poľského pápeža, ktorého som si ako antikomunistu ja osobne vážil. Boli to tiež oni, od koho som sa pred svojim prvým výsluchom na komunistickej ŠtB v bystrickom Pentagone dozvedel, aký bude scenár výsluchu. Mali pravdu: zlý eštébák sa vyhrážal väzením a vyhodením z univerzity, ten dobrý sľuboval študijné pobyty na západných univerzitách a všetko, čo bolo treba, bol jeden jediný podpis na súhlase so spoluprácou. Vďaka tomu, že som scenár dopredu poznal, som podpis odmietol. Represie prišli, ale prežil som ich.
Pre týchto kňazov bol pád komunizmu požehnaním a prekliatím súčasne: priniesol im občiansku a náboženskú slobodu, po ktorej túžili, ale ukončil paradoxný balans medzi mocou represívneho štátu a skostnatenej cirkvi, ktorý im umožňoval žiť ako žili. Viacerí z nich časom opustili život v pretvárke, zanechali kňazstvo, oženili sa a založili rodiny. Niektorí stratili nádej na reformovateľnosť katolíckej cirkvi zvnútra a odišli nielen z nej, ale aj zo Slovenska. Iní to neurobili, či už z ohľadov na stále žijúcich rodičov pre ktorých by to bola obrovská rana, alebo pre chýbajúcu alternatívu ako sa so vzdelaním zo seminára uživiť mimo katolíckych štruktúr a škôl. Tí menej šťastní dodnes slúžia v zapadnutých dedinkách kam ich cirkevní konzervatívci pri moci odoslali do vyhnanstva a kde medzi dedinskými babičkami pomaly zabúdajú na sny mladosti. Na všetkých týchto ľudí mám dobré spomienky - ak v katolíckej cirkvi dodnes zostali takí ľudia, tak snáď ešte má nejakú šancu na budúcnosť aj v Európe.
Boli to ale tri neskoršie impulzy v mojom nedávnom živote, ktoré ma z tichého ateistu urobili ateistu hovoriaceho. Boli nimi roky života v Bushovej Amerike, práca v Afrike a rastúce prejavy náboženského fanatizmu na Slovensku.
Amerika
Do Washingtonu som odišiel žiť začiatkom marca 2003, pár dní pred útokom USA na Irak. Jeho hlavný protagonista, „novozrodený" kresťan George Bush, v záchvate úprimnosti nazval vojnu tým, čím pre mnohých amerických republikánov v skutočnosti bola - krížovou výpravou. Až keď mu jeho poradcovia vysvetlili, že tak vojnu v Iraku nemôže nazývať kvôli Arabom a zvyšku sveta, stala sa z krížovej výpravy „operácia iracká sloboda". Krížová výprava dopadla tak, ako dopadla. Na jej konci stojí skorumpovaný a biedny Irak ubombardovaný do stredoveku a sčasti ovládaný ajatolláhmi, islamský fundamentalizmus posilnený po celom islamskom svete a po uši zadlžené Spojené štáty s rozloženými verejnými financiami. Tento žiarivý koniec svätej vojny sa v roku 2003 dal ešte len tušiť, ale mňa upozornil na to, akú moc majú v americkej politike evangelikánske cirkvi a ako zaslepene túto moc dokážu využívať. Začal som si náboženstvo v Amerike viac všímať a postupne som si uvedomil, že práve miera religiozity obyvateľstva a úloha, ktorú má náboženstvo v americkej politike, je jeden z najpodstatnejších rozdielov medzi USA a Európou. Všímavejší pozorovateľ by si to možno všimol už skôr, pri pohľade na „In God We Trust" (Veríme v Boha) na všetkých dolárových bankovkách alebo pri nekonečnom zvolávaní „God Bless America" (Boh žehnaj Amerike) v prejavoch politikov. Priznávam, že ja som na to potreboval vojnu. Neskoro, ale predsa, som si uvedomil, že aj v 21. storočí cirkevní vodcovia túžia po moci a že ak túto moc získajú - ako sa to podarilo evangelikánom za Bushovej vlády - neváhajú využiť ju s fanatizmom stredoveku a s použitím zbraní 21. storočia. Čím viac som si potom pôsobenie náboženstva v USA všímal, tým viac sa vo mne prebúdzal pocit, že o tom čo vidím nemôžem mlčať.
Afrika
Druhým impulzom na mojej ceste k „militantnému" ateizmu bola práca ktorú som pre Svetovú Banku robil v viacerých krajinách subsaharskej Afriky. To, čo som o tragédiách hladomorov a AIDS v Afrike vedel z literatúry a médií, dostalo veľmi konkrétnu tvár biednych, umierajúcich a opustených detí, žien aj mužov. Na dnešnom svete niet zbožnejšieho kontinentu ako je práve Afrika, prešpikovaná kresťanskými misionármi a cirkvami najrozličnejšieho razenia. Medzi bedármi a nevzdelanými masami sa im všetkým výborne darí - veď kto môže nielen Afričanom dať viac, ako prísľub raja a života večného tak štedro rozdávaný hlásateľmi tej správnej viery. Dávať ľuďom v často beznádejnej situácii nádej na niečo lepšie nemusí byť nevyhnutne nič zlé. Vážny problém je, že popri evangelizácii a charitatívnej pomoci katolícka a niektoré iné cirkvi dezinformujú Afričanov o antikoncepcii vrátane používania kondómov a aktívne tak prispievajú k stupňovaniu tragédie hladomorov a AIDS v Afrike.
Slovensko
Tretím moment, ktorý zo mňa urobil nahlas hovoriaceho ateistu, je narastajúce úsilie katolíckej cirkvi na Slovensku znovu začať riadiť život občanov podľa svojich ideologických predstáv. V jednom momente bola celá krajina zaplavená „teologicko - pornografickými" bilboardami inšpirovanými z USA a bezdetná katolícka slečna - špecialistka na „holokaust embryí" - naznačila, že žijeme v spoločnosti stoviek tisícok brutálnych vrahýň. V inom sa katolícki biskupi Slovenska - teoreticky bezdetní chlapi žijúci v celibáte - prejavili ak najväčší experti na sexualitu a sexuálnu výchovu v krajine. Tak ako každý, aj bilboardová slečna aj biskupi majú v demokratickej spoločnosti občianske právo vyjadrovať sa k akýmkoľvek otázkam spoločnosti a navrhovať ich riešenia podľa svojich predstáv. Pokiaľ o hriešnosti sexuality, antikoncepcie a slobody každej ženy zvoliť si či a kedy bude matkou presviedčajú svojich veriacich a tí sú ich ochotní počúvať, je to ich vnútorná záležitosť. Keď sa tieto pohľady pokúšajú vnucovať celej spoločnosti, nemajú žiadny nárok čudovať sa, že iní občania budú s ich dogmami polemizovať. Bez ohľadu na to, ako ich budú konzervatívni katolíci nálepkovať. Tí nekonzervatívni vedia, že len odpor širokej európskej verejnosti voči dogmatikom v sutanách môže viesť k reforme vnútri samotnej katolíckej cirkvi za budúceho alebo ďalšieho pápeža. Pre mojich známych zo študentských čias je už neskoro, ale mladej generácii žien aj mužov, laikov aj kňazov, môže umožniť zmysluplnejší život bez pretvárky.
