Rozleptaný práve dlhodobou nekoncepčnosťou, hoci pár dielikov je moderných, kvalitných a funkčných. Ale určite nie celá mozaika/puzzle. V extrémoch všetkých úrovni vzdelávania, v extrémoch z pohľadu regiónov od excelentných okolností a nadšenia všetkých na scéne mnohých škôl až po školy, za ktoré sa musíme hanbiť – nie až tak za učiteľov, ale systém tu dramaticky podcenil realitu a právo na nediskrimináciu a rovnosť šancí. V extrémoch nazerania na hocičo v školstve a vede (financie, kurikulá, premrštená, deštruujúca a demotivujúca byrokracia, klasické verzus moderné vzdelávanie, testovanie/netestovanie, akreditácia....je toho milión). Dlhodobá postupná nesystémovosť viedla k totálnemu atomizovaniu mnohých činností na školách všetkých typov a stupňov, formách a obsahu vzdelávania, meraniach, rovnako je vo vede, atď. A súbežne s tým k práškovaniu názorov, ako to všetko hasiť, či riešiť. Aktuálny stav a jeho prepadávanie sa v kontexte krajín EU a OECD vo väčšine merateľných parametrov môže byt súčasne veľkou výzvou postupne začať serióznu diskusiu a zlaďovať názory všetkých tých, ktorí sú zodpovední za scénu vzdelávania a aspoň orientačné definovanie postupov, etáp, obsahu, financovania zmien a čohokoľvek na scéne vzdelávania všetkých stupňov. Sme totiž dnes (v porovnaní spred 30 rokmi) exponovaní globálnej záplave všetkého vo vzdelávaní a vede na svete, čo mimochodom v žiadnej krajine nie je vôbec ľahké kontinuálne reflektovať. Keby sme túto diskusiu viedli pred 30 rokmi, tak máme v ruke kriedu, tabuľu, Meotar, učebnice, skriptá, minimum vykazovacích formulárov a pár ďalších drobností, laboratóriá, pipety a zvieratá v nich. Taká diskusia by bola "ľahšia". Dnes sme ale oveľa oveľa ďalej a na očiach celého sveta. Navyše dnes nikto na svete nevie definovať, že jedine ten a ten systém vzdelávania, jeho foriem, nástrojov, obsahu, overovania vedomostí sú tými jedinými správnymi. Naopak, svet dnes ponúka veľkú paletu možností vo všetkom, čo sa týka vzdelávania a vedy. V celom kontexte zmien je veľmi dôležité mať čujné uši a načúvať príbehom iniciatív, učiteľov, vedcov, rodičov, i samotných žiakov a študentov, zaslúžia si to.
S trochou holistického prístupu ku koncepčnej diskusii a pohľadu na školstvo, vedu a vzdelávanie k téme "ako dnes ďalej" a oprostenia sa od "ja, ja, ja", by sa vykryštalizovali možno 2-3 smery a s tým by sa už čosi dalo robiť.
Myslím si už dlhšie, že sa nedá nič ani urýchliť, ani preskočiť, ani vygúgliť, ani preniesť, či kúpiť ako celok v zahraničí, či vysúťažiť. To, čo cítim, je, že treba pokojne, ale s mimoriadnou vážnosťou začať diskusiu a prípravu:
1/ celkovej stratégie a koncepcie vzdelávania a rozvoja vedy v dlhodobom horizonte (pokojne aj s vizionárskym pohľadom, nikto totiž nevie, aké budú na scéne praxe napríklad povolania o 20 rokov, to budú dnešní prváčikovia cca končiť VŠ štúdium).
2/ štartovacia priorita diskusie, prípravy zmien vzdelávania od predškolskej výchovy a 1. ročníka ZŠ, postupne ideálne vždy pridať rok, čo by malo logiku. Prosím memorovanie vytlačiť na okraj, maximálne podporovať individuálnosť v tvorivosti, v druhu a rýchlosti získavania vedomostí a zručností. Maximálne podporovať tvorivosť, hravosť pri učení sa a udržať ju (pozor, príslušná hravosť je veľmi dôležitá aj pri vážnych vzdelávacích témach). A všetky predmety nastaviť na kontext reálneho života. Tí moderní predškolskí drobci a prváčikovia, vedení modernými učiteľmi (píšem v závere) by zdola so sebou ťahali nové prístupy/formy/rozsah/obsah/čokoľvek v oblasti vzdelávania. To by trvalo po ukončenie stredného vzdelania 14 rokov. POZOR, to nie je veľa! Takýto model by bol najvhodnejší, lebo by sa nemiešali činnosti a ich obsah s vyššími ročníkmi, v ktorých sa vzdeláva klasicky. Áno "obetovali” by sme cca 12 ročníkov študentov (hoci aj tam sa dá implementovať veľa moderného). Ale súčasne si priznajme, taký ôsmak na ZŠ, či druhák na gymnáziu už má toľko vlastných stereotypov vo všetkom, že u nich nezaložíme kompletné moderné základy ako u prváčikov. Áno, pri jednoročnom cykle nastavovania zmien by to celé trvalo cca tých 13-14 rokov, čo ja osobne by som považoval za úžasný úspech mať po cca 14 rokoch nastavený moderný a po všetkých stránkach udržateľný a financovateľný systém. Systém pripravený profesionálmi a legislatívne nastavený politikmi s ich garanciou nezasahovania a bez väzby na politickú stranu, vládnucu garnitúru a volebné obdobie ako nový spoločenský status. Samozrejme, s tým postupným jednoročným preklápaním by sa muselo realizovať udržateľné kontinuálne apdejtovanie všetkého na scéne moderného vzdelávania. Myslím si, že financií bude na scéne dostatok (napr. nové programovacie obdobie).
Pokúsme sa všetci (áno, aj vy, panie političky a páni politici) nešafáriť s prostriedkami nás všetkých. Mládež, poďte držať kontrolný prst nad obsahom projektov, účelnosťou a efektivitou plánovaných a vynaložených finančných výdavkov na projekty.
No a o to všetko nech súťažia štátne, súkromné, verejné, cirkevné a iné školy. A v základnom vzdelávaní pokojne aj príslušne odvážnejší a primerane vzdelaní rodičia.
Neviem si predstaviť pri úspechu realizácie vyššie uvedeného, že by deti v školách neboli spokojnejšie a netešili sa viac do školy. Neviem si predstaviť, že po takomto prístupe všetkých na scéne by sa pedagogické fakulty nestali atraktívnejšími. A neverím, že by sa po takomto novom statuse nezačali meniť aj ostatné vysoké školy. Malý bonus – možno by neodchádzalo až toľko mladých ľudí študovať do zahraničia.
Aby sme sa správne chápali, veľkú a špecifickú pozornosť je potrebné venovať príprave učiteľov, vrátane tých, ktorí sa pripravujú na budúce povolanie učiteľa na pedagogických a iných fakultách. Moje heslo je už dlho – ako naučiť učiteľov budúcich učiteľov moderne sa učiť a vyučovať. Nie všetci si uvedomujeme, že vplyvom globálnych faktorov a extrémne skorej expozície už malých detí záplave informácií najmä z globálneho digitálneho sveta je to všetko o „novej“ pedagogike, didaktike, sociológii, metodológie, nových poznatkoch z oblasti biológie, neurológie, psychológie vzdelávania. Toto si málokto uvedomuje a nemusia to všetci učitelia nielen na vzdelávacej scéne vnímať.
V banke roku 2016 máme všetci uložený kapitál v hodnote 8 784 hodín. Nedovoľme s ním šafáriť zlými rozhodnutiami, riešeniami, otáznymi výberovými konaniami, švindľovaním s financiami. Je to taký malý záväzok žiakom, mladým ľuďom a ich rodičom. Dlhujeme im to. Už dlho. Skúsme to spoločne zmeniť.
PS: táto úvaha sa až tak netýka niektorých škôl, kde súhrou mnohých priaznivých okolností funguje veľa moderného. Úvaha sa týka rovností šance vo všetkom pre všetky typy škôl a všetky regióny. Tých, ktoré tú šancu nevyhnutne potrebujú je v Gausovom rozložení veľká väčšina.
Autor je člen iniciatívy A dosť! Nehazardujme s budúcnosťou Slovenska.
