Ale kde ju nájsť? Veď dnes zvieratá sú viac ľuďmi ako my. Byť človekom sa nenosí, svet patrí silným dravcom. Každý len to svoje hudie a hrabe si na vlastnú kôpku. Ja, ja, ja a nič iné ma nezaujíma. Individualizmus je dominatnou črtou spoločnosti. Namiesto sŕdc nosíme v hrudi kamene. Čoraz viac ľudí si nezaslúži ani prirovnanie k supom či hyenám: vrhajú sa na ešte živé obete, lovia pre radosť, zabíjanie im spôsobuje rozkoš.Nájsť človeka je ťažšie ako vyloviť perlu z Dunaja. Dobrota vychádza na psotu, nik nehádže do druhého chlebom. Našťastie občas ešte zasvieti slnko pomedzi mraky a na svet príde jedinec ľudský, čistý, ktorého neskazí ani život, bárs aké polená by mu hádzal pod nohy. Len takých by sme mali volať ľuďmi . Šíria okolo seba zvláštnu auru, pri nich sme schopní uveriť v ružovú budúcnosť, dávajú nám silu a chuť žiť, keď sme vyčerpaní. Sú ako živá voda. Pochopiť ich nie je ľahké, ale vžiť sa do nich je umenie. Niekedy nám pripadajú smiešni. Občas ich voláme bláznami, ťukáme si prstom po čele. Ale stále je nám s nimi tááák dobre.Je ich čoraz menej a menej, a pritom by ich tento zamračený svet potreboval ako Maruškinu soľ. Svet zasiahla pandémia egoizmu. Medicína by mala rýchlo hľadať liek a ľudskosť by mala byť v lekárniach na predpis. Praktické by bolo zaviesť povinné očkovanie proti hyenizmu. Aby ľudia boli ľuďmi .A preto ak náhodou poznáš človeka, uč sa od neho, nakaz sa ľudskosťou a dobrotou. Ak je tvojim priateľom, váž si ho ako tie najcennejšie poklady. Pretože ľudí chodí po svete čoraz menej.
