Bieli, žltí, čierni, všetci sú fyziologicky rovnakí, odlišujú sa jedine farbou pokožky. Prečo je to pre väčšinu z nás dostatočný dôvod
k neznášanlivosti, ba až k nenávisti? Rasovo motivované trestné činy otriasajú svetom, ich brutalita nepozná hraníc. Deti zomierajú a matky plačú. Kde sú korene tejto intolerancie? Kto zasial semeno nenávisti? A ako môžeme vyhubiť túto burinu?
Mali by sme začať každý sám od seba. Nastaviť zrkadlo vlastnej duši, položiť si otázku: "Nešírim túto nákazu aj ja?" Lebo ak by každý z nás dokázal potlačiť sklony vidieť čiernobielo a naučil sa radovať z farebnosti sveta, mohli by sme sa škodoradostne zasmiať rasistickej realite súčasnosti a poslať ju voňať fialky odspodu.
Ja osobne posudzujem ľudí podľa ich správania, povahy, vystupovania a nie podľa farby. Farební vo mne vzbudzujú skôr pocity záujmu, zvedavosti, snahy bez predsudkov spoznať ich spôsob života, kultúru, pohľad na svet... Ale napriek tomu alebo práve preto nemám rada Rómov. Neviem si pomôcť. Nech sa akokoľvek snažím hľadieť na nich bez predsudkov
a nenasádzať im okovy ich pôvodu a farby, striasa ma pri predstave osobného kontaktu s nimi. Viem, že nie všetci sú "zlí", ale mám pocit, že sú to skôr výnimky potvrdzujúce pravidlo. Neprekáža mi ich tmavá pokožka, čierne oči a vlasy, veď to nerobí človeka človekom. No prekáža mi ten zvyšok. Telo je len póza no duša tá je poklad. A ak je aj toto rasizmus, potom som vinná. Lámem nad sebou palicu, roním netolerantnú slzu a som ochotná prijať rozsudok v plnom rozsahu. Bez odvolania.
Budúcnosť je puzzle. A to koľko farieb bude mať, závisí len od nás. Ale dajme si pozor, lebo čiernobiely hnus si na stenu nikto bezpochyby vešať nebude.
