Mám 21 a občas sa mi stane, že si pýtajú odo mňa občiansky, ak chcem kúpiť alkohol;) Na chvíľu mi to zdvihne tlak, ale vnímam to skôr ako kompliment, ktorý ocením najmä neskôr. Možno keď prekročím 30-tku, ktorá mi pripadá ako štartovacia čiara starnutia. Možno vtedy, keď začnem na krémoch hodnotiť aj niečo iné ako vôňu. Viem, že človek v podstate starne od svojho narodenia, ale predsa len, v dvoch, troch rokoch má človiečik iné problémy. Napapať sa, zobrať tutút a vn,vn na pieskovisko... Desím sa dňa, keď mi zrkadielko škodoradostne ukáže prvú vrásku a keď sa moje telo začne podobať na trasľavú pudingovú hmotu miestami zdobenú vzorom pomaranča. Nechcem sa vzdať nakupovania v módnych butikoch a dočkať sa hlášky: "Bohužiaľ, vaše číslo nedržíme." Netúžim dychtivo hltať rady o chudnutí od Mira Veselého a skúšať každú ultrasuperučinnú diétu, po ktorej mi pribudne na účet pár ďalších nenávidených kíl. Nechcem každý večer unavene spadnúť na pohovku s tým, že by som mala cvičiť a namiesto toho si pozrieť správy, zhltnúť večeru a to všetko zajesť čokoládou. Nechcem, aby mužov pri pohľade na mňa napadlo slovo príťažlivá až po piatich pohárikoch. Bojím sa starnutia. Viem, že na vrásky a celulitídu mám ešte čas. Viem, že dnes si ešte môžem ľahnúť neodlíčená a pleť mi ráno odpustí aj to, že neviem, čo je nočný krém. Viem, že na krízu stredného veku a prvé šediny si ešte pár rokov počkám. Ale čo ak mám ozaj nejaké biologické hodiny, ktoré neľútostne tikajú a jedného dňa spustia v mojej tele poplach? Čo ak dovtedy nevynájdu zaručený elixír mladosti? Čo ak aj ja zostarnem a budem milo senilne liezť vnúčatám na city otázkami ako: "Ta šag mi už povádzte, čo ju to ten internet?"Bojím sa toho, že sa zo ženy stane manželka, matka a nieto ešte babka. Bojím sa toho, že budem niesť zodpovednosť nielen za seba. Bojím sa toho, čo prinesie čas, pretože ani netuším, čo to vlastne bude. Bojím sa, ale súčasne sa aj teším. Pretože ma určite čakajú krásne veci, ktoré ma naplnia oveľa viac ako sexy postava a hladká pleť.
