Manželská hádka

Písmo: A- | A+

Úryvok z románu Prokurátor a ja.  Nahliadnite do strhujúceho príbehu z prostredia slovenskej špeciálnej prokuratúry o šľachetných cieľoch, zradách a láske, ktorá z nás nie vždy robí lepších. Viac o ňom nájdete tu.

Andrej

V aute cestou domov som sa dozvedel, čím som sa previnil.

„Môžeš mi vysvetliť, prečo si sa smial na neprístojných poznámkach tvojho kamaráta?“ dostala sa Klaudia k veci už po pár metroch.

„Pretože bol smiešny. A nie je to môj kamarát. Ani jeho obchody s mojím otcom z nás nespravia kamarátov.“

„Drzo ma balil rovno pred tvojimi očami a tebe to pripadá smiešne?!“ Akosi prirýchlo prešla k fistule. Začala ma pobolievať hlava, tak som stíšil aspoň rádio (hoci Pink Floyd by som teraz počúval radšej).

„A čo som mal robiť? Vyzvať ho na súboj? Vieš sa perfektne brániť aj sama, robíš to denne. Nepotrebuješ rytiera.“

Tak to bolo. Muži ju zahŕňali obdivom a ona ich dokázala vždy bez problémov upratať. Akurát, že z nejakého neznámeho dôvodu sa jej to v poslednom čase prestávalo páčiť. Presnejšie, moja nečinnosť v tomto smere.

„Problém je, že môj rytier už dávno zabudol bojovať a z tej lenivosti mu asi aj zhrdzavelo brnenie.“

Panebože! Naozaj bude tento príšerný večer pokračovať? S ťažkým povzdychom som si oprel hlavu o opierku a jednu ruku spustil z volantu. Ešteže sa na noc vyprázdnila vozovka.

„Prišlo mi ho ľúto, ako sa tam tak kŕčovito predvádzal. Je to úbožiak a na takých v spoločnosti neútočím. Neuspokojilo by ma to.“

„Úbožiak? Má milióny na účte, vilu na francúzskej riviére a priviezol ho šofér na Bentley!“

Správne som zachytil skrytú výčitku?

„No a? Odkedy hodnotíš mužov podľa ich majetku?“

„Odvtedy, čo ma môj muž považuje za samozrejmosť a nebojuje o mňa.“

„To nie je pravda,“ hlesol som vyčerpane. Cítil som, ako mi ťaživá únava z minúty na minútu spomaľuje myslenie a vyvoláva nechuť aj rozprávať, nieto sa ešte hádať. „Bojujem len proti rovnocenným súperom.“

„Znamená to, že si za celých desať rokov, čo sme spolu, žiadneho nestretol, však?“ skonštatovala a zatriasol sa jej hlas. Niečo nebolo v poriadku. Klaudia nemala vo zvyku hnať hádky do extrému. Nenariekala, nerobila scény. Vrhol som na ňu krátky kontrolný pohľad, ale bola otočená k svojmu oknu.

„Rovnocenný partner je niekto, kto má moju manželku v takej úcte, že si ani nedovolí adresovať jej nepatričné poklony. On je len idiot, ktorý prišiel k peniazom korupciou a podvodmi. Keby to bolo v mojej moci, všetci takí ako on by dávno sedeli v chládku.“

„Ježišikriste!“ vytisla zo seba znechutene. „Tvoja povýšenosť voči každému, kto pracuje pre seba a nie pre tie tvoje vyššie ciele, je únavná!“

„Únavné je bojovať s generálnym prokurátorom, aby mi to dovolil,“ odsekol som so zvýšeným hlasom, lebo na zmierlivosť mi dochádzali sily. Obrátila sa ku mne a začala naostro útočiť.

„Môjho otca z toho láskavo vynechaj, dobre? Nemôže za to, akú deprimujúcu profesiu si si zvolil, pán prokurátor. Keby si chcel, mohol by si byť úspešný advokát, podnikateľ… čokoľvek. Bol by si sám sebe pánom a nemusel by si denne bojovať so spodinou, pracovať s neschopnými policajtmi a noci tráviť v robote.“

Hnev mi vlial do žíl novú energiu.

„Väčšinu nocí trávim s tebou, pokiaľ viem. A do policajtov sa nenavážaj, drahá. Nevieš o ich práci vôbec nič. Nemôžu za to, že tvoj ocko zastaví každý náš pokus pozrieť sa na prsty takým ako Igorko, ktorý nie je žiadna spodina, však?“

„Tak prečo nevyužiješ príležitosť bojovať s ním vtedy, keď opaľuje tvoju ženu?“ skríkla, až mnou myklo. Snažil som sa ovládnuť, aspoň kým dôjdeme bezpečne domov.

„Môžeš prestať jačať? Musím sa sústrediť na cestu,“ povedal som pokojne, čím som ju, samozrejme, ešte viac vyprovokoval.

„No jasné,“ zasmiala sa trpko. „To je môj manžel. Vždy duchaprítomný, stoický, tak neúnavne, lineárne dodržiavajúci pravidlá. Morálna autorita bez fantázie, spontánnosti, vášne…“

Nedal jej niekto niečo do pitia?

„To je mi novinka. Nikdy si si nesťažovala.“

„Tak vidíš?! Ja ťa urazím, ale ty ani nezvýšiš hlas! A vieš prečo? Lebo si príšerne nafúkaný ignorant, tak slepo spokojný so sebou, že ti ani nenapadne, že by som mohla byť s tebou nespokojná.“

Minimálne v jednom sa mýlila. Vrelo vo mne, to nepochybne. „V poslednom čase si nespokojná stále, takže to pripisujem nejakým hormónom. Čo ti chýba? Dieťa?“

„To by sa ti páčilo!“ vyprskla. „Zamestnať ma deckom, aby som ti dala pokoj, však?“

Pretrel som si tvár. Už len niekoľko minút a budeme doma. „Rozumiem. Dieťa nechceš. Čo teda chceš?“

Odpovedala až po chvíli a už potichu. Ten smutný tón bol horší ako krik.

„Chcem muža, ktorý stratí pre mňa hlavu. Keď mi niekto kurizuje, jasne dá najavo, že sa mu to nepáči. Aspoň verbálne. Občas mi môže aj niečo vyčítať, lebo mu na mne záleží, a potom sa so mnou vášnivo pomiluje.“

Hop, hop, tak moment!

„Chýba ti vášeň v našej posteli?“

Podstrčil mi niekto hádavú fúriu a dal jej vernú podobu mojej manželky?

„To nie, ale stále sa kontroluješ, Andrej. Všetko robíš perfektne, ale nikdy si sa pri mne… neodtrhol z reťaze. Chápeš?“

Nie, nechápem, doriti!

„Si schopný strhujúco prednášať, dokážeš podať svoje poznatky vedecky aj populárne, odborníci aj študenti hltajú každé tvoje slovo, zločinci sa ťa boja ako čert kríža, policajti, sudcovia a advokáti ťa rešpektujú a uznávajú, pretože ak ide o tvoje poslanie, si nezastaviteľný, ale pre mňa si nikdy v živote takto nebojoval. Neviem ťa ani vyviesť z miery, pre Kristove rany!“

Tak na toto som odmietol reagovať. Rozplakala sa.

Po zvyšok cesty som nespustil oči z vozovky, premýšľajúc, čo vlastne odo mňa chce. Trávim s ňou väčšinu voľného času. S chalanmi chodím na pivo raz za mesiac a občas s nimi vybehnem na skaly, bicykel či v zime skialpovať. Inak sa snažím športovať buď s ňou, alebo vtedy, keď má vlastný program. Pamätám si výročia, zahŕňam ju darčekmi a doposiaľ som neodmietol žiadny jej rozmar. Ešte aj tie trestuhodne drahé sandále, ktoré má na nohách, som jej nakoniec kúpil, hoci mi dodnes uniká pointa tejto nehoráznej márnivosti. Raz týždenne zamestnávame gazdinú, aby som ju odľahčil od domácich prác, a nevyžadujem, aby kvôli mne trávila čas v kuchyni. Zásadne neflirtujem so ženami a nikdy som ju nepodviedol.

A ona je nespokojná!

Mlčky sme vošli do domu a ktovieprečo som zrazu nadobudol pocit, že sa mi táto dvojpodlažná vila, kvôli ktorej som sa zadlžil len preto, lebo bola jej vysnívaná, vysmieva. Klaudia zastala uprostred predsiene a otočila sa ku mne s uslzenými očami.

„Prečo si si ma vlastne vzal?“ Asi mi začalo od únavy šibať, lebo ozvenu jej hlasu som počul až z prázdnych izieb plánovaných pre potomstvo.

„Lebo si najdokonalejšia žena, akú som kedy stretol,“ vyriekol som spontánne a úprimne. Podľa jej výrazu som si tentoraz mal radšej vybrať čas na dobre premyslenú odpoveď.

„Uhm, presne to som si myslela. Lenže správna odpoveď je „pretože som ťa miloval“.

Ja to kašlem!

„Veď to je v tom implicitne zahrnuté!“

„Nechcem, aby to bolo niekde zahrnuté!“ zvreskla a rozhodila rukami. „Chcem to počuť a cítiť!“

A dosť!

„Necítiš to? Robím všetko, aby si bola šťastná, aby si pri mne rástla, ale pre teba sú podstatnejšie slová a gestá?!“ zrúkol som aj ja. Moje predsavzatie zachovať pokoj bolo nenávratne v čudu.

„Mám ti poriadne vynadať a potom sa teatrálne udobrovať, aby si bola spokojná? Mám ako primitív zmlátiť každého, kto ti nadbieha? Až potom sa budeš cítiť milovaná?“

„Žiarlil si na Igora?“

„Prečo by som mal žiarliť na takého trkvasa?“

„Žiarlil si vôbec niekedy na niekoho?“

„Nie, pretože nikto z tých dementov ti nesiahal ani po členky a myslel som si, že nám to klape.“

Pomaly naprázdno prehltla a potom riekla: „Vieš, v čom je problém? Že nežiarliš, lebo si myslíš, že tebe nesiahajú ani po členky. No dobre. Kým ty si si čítal svoje odborné články, Igor ma intenzívne balil a pozval na obed. Pustíš ma tam?“

Moja rozumná manželka sa definitívne zbláznila. Do tejto patetickej hry ma však nevtiahne. Rezignovane som sa uškrnul.

„Iste si si všimla, že pokiaľ ide o zákazy, dosť sa realizujem v práci. Doma nikdy.“

Tvár sa jej skrivila plačom. Bože, daj, aby toto bol len výsledok zle namiešaných hormónov a alkoholu!

„Nebudeš žiarliť, keď prijmem pozvanie?“ Jej pohľad mi vravel, že som práve fatálne testovaný.

„Nie, lebo viem, že sa s ním začneš nudiť ešte skôr, ako vám prinesú nápoje.“

Rozhostilo sa ticho a chvíľu sme na seba bezmocne hľadeli. Bola sklamaná. A ja? Ani neviem, čo som vlastne cítil. Chcel som mať túto zbytočnú krízičku za sebou a ísť spať.

„Risknem to. A vieš prečo? Lebo sa na mňa díva tak, ako si sa ty nikdy na mňa nepozrel. Hladne. Akoby sa z pohľadu na mňa opíjal. A možno nie je práve invenčný, ale vyvažuje to nasadením. Takým ozajstným, ktorého máš ty v sebe prebytok, ale len pre svoju prácu.“

Niečo mi tu, dofrasa, uniká!

„Mám ti povedať, že žiarlim? O to tu ide? Keď to vyslovím, môžeme ísť spať?“

Jej perfektne upravená tvár sa narušila ohromením. „Bože, ty… nič si nepochopil!“ A potom sa znovu rozvzlykala. „Odsťahujem sa na nejaký čas k našim. Už to zvažujem celé mesiace, Andrej. Možno potrebujeme byť od seba, aby sme si chýbali, aby si po mne túžil…“

Sme spolu denne, tak ako je možné, že som nevnímal správne jej signály? Podišiel som k nej a vzal ju do náručia. Naše telá do seba perfektne zapadli. Prečo to nevidí?

„Máme sex skoro každý deň, tak ako môžeš povedať, že po tebe netúžim?“

Slzy si utrela do mojej košele. Nezrozumiteľne zamrmlala. „Máme sex často, lebo ho často potrebuješ, Andrej. Nie preto, lebo by si tak veľmi túžil po mne.“

Zabite ma, ale ja v tom teda nevidím rozdiel, a už vôbec nie problém. Áno, potrebujem sex, možno viac ako je bežné, ale robím ho len s ňou, tak čo? A vôbec, ako inak sa dá dokázať, že túžim po žene ako tak, že s ňou sexujem? Toto už bolo vysoko nad moje rozumové schopnosti.

„Čo by si spravil, keby som sa zamilovala do niekoho iného?“ zdvihla hlavu a s nádejou uprela na mňa dve modré jazerá.

„Klaudia,“ prudko som vydýchol, „chcem, aby si bola šťastná, a ak to má byť s niekým iným, bude ma to bolieť, ale nemám právo brániť ti v tom.“

Vymanila sa z mojej náruče. „Keby si sa zamiloval do inej, zničila by som vás oboch. Vnímaš ten rozdiel?“

Ničomu som nerozumel a o polnoci som už aj stratil vôľu niečomu rozumieť. Odovzdane som strčil ruky do vreciek. Ako trucovité decko chcela svoju melodrámu, tak ju bude mať.

„Čo očakávaš od tej… odluky?“

„Že zistíme, čo od toho druhého vlastne chceme.“

Prestal som sa ovládať. „Presne viem, čo chcem, a to aj mám!“

Môj podráždený tón ňou ani nepohol.

„Isteže. Máš dokonalú manželku, ktorá ťa nehnevá, nezahanbuje, neskúša tvoju trpezlivosť, kvôli ktorej nie je potrebné vystúpiť z komfortnej zóny. Musím ti narušiť pohodlie, aby si sa prebral z letargie a nebral ma ako niečo, čo tu bude vždy.“

Mal som toho plné zuby. „Nemusíš ísť k vašim, odsťahujem sa do služobného bytu. Máme nejaké pravidlá počas pauzy?“

Zaváhala. Presne vedela, na čo sa pýtam, a ja som si neodpustil. „Čo je, drahá? Kde je tvoje odhodlanie?“

„Nechcem, aby si sa intímne stretával s niekým iným,“ priznala nečujne.

„Tak prestaň robiť zasrané scény a vykašli sa na pauzu!“

„Chcem, aby si si uvedomil moju cenu, nie aby si ma nahradil niekým iným!“

Neveriacky zúfalo som sa rozosmial. Nič iné som už nedokázal. „Poznám tvoju cenu a podľa toho sa k tebe správam, Klaudia! Nehľadím na teba… ako dofrasa? Hladne? Dívam sa na teba ako na partnerku, ktorú si vážim, ale to ti zjavne nie je dosť dobré. Naivne som veril, že aj ty poznáš moju cenu, preto mi ani nenapadlo na niekoho žiarliť. No zisťujem, že som sa mal správať ako vymletý cholerický bitkár, lebo asi iba ten vie, ako dokázať lásku, aby to malo tie správne grády!“

„Takže tebe by neprekážalo, keby som si počas pauzy našla milenca?“

„Mne prekáža celá pauza! Žiadnu nechcem, ale ak na nej trváš, tak znášaj všetky jej riziká, moja milá!“

Nevedel som si predstaviť, že by som sa dotkol inej ženy, ale potreboval som jej ten sprostý nápad vyhnať z hlavy a neprišiel som na iný spôsob ako tento nátlak. O to viac ma šokovala jej odpoveď.

„V poriadku. Tak žiadne pravidlá.“

Skryť Zatvoriť reklamu