„Ahoj," zahlásila mu na odpoveď, akoby sa absolútne nič zvláštne nedialo.
Muž sa oprášil od omrviniek a vystrel sa. Inštinktívne prešiel po neoholenom krku.
„Za môjho života si vyzeral lepšie," zašvitorila s úsmevom a zahladila si odstávajúci prameň vlasov za ucho.
„Prečo si tu? Nemáš byť, no vieš, tam hore," a gestom ukázal na strop.
„Myslíš u susedov?" hlodla, snažiac sa nadľahčiť situáciu.
„Dobre vieš ako to myslím, nerob sa. Tento tvoj zmysel pre humor ma vedel vykoľajiť ešte keď si žila," dopovedal a nervózne si zahrabol rukou do krátkych vlasov.
„Povieš mi už, prečo? Ako je vlastne možné, že tu si?" márne chcel nájsť odpoveď na otázku, ktorú jeho racionálna myseľ nevedela prijať.
Podišla k nemu bližšie, naboso, po vŕzgajúcich drevených parketách starého bytu, odetá v ľahkých bielych šatách. Krásna, živá... reálna.
„Pre toto," pošepla a jemne mu ťukla ukazovákom po čele.
„Chceš tým povedať, že si to všetko namýšľam, že? Si len výplod mojej fantázie, však?" Hľadal ospravedlnenie kde sa dalo.
„Ale nie, hlupáčik. To ty. Ty mi brániš odísť," vysvetľovala mu nežným tónom.
„Ho, ho, ho, slečna. Počkaj," ukázal na ňu prstom a odtiahol sa „Bol som ti na pohrebe. Rozlúčil som sa s tebou. Uložili sme ťa do zeme s veľkou pompou, veľkým smútkom."
„Ani si neplakal. Videla som ťa," precedila potichučky pomedzi zuby a odvrátila pohľad.
„Ale no," chcel sa ospravedlniť „poznáš ma, jednoducho taký nie som," povedal pokojnejšie a chytil ju za ramená. Telom mu prešiel elektrizujúci pocit. Netušil, čo si má myslieť. Keby sa myšlienky dali zhmotniť, plával by vo vákuu. Hlavu mal úplne prázdnu.
„Áno, to je to," vrátila ho späť do reality jednou jedinou vetou „poznám ťa až pridobre. Práve preto som nemohla odísť, práve preto som teraz tu. Nedovolíš mi odísť."
„Čím?" padla prekvapujúco trefná otázka. Víťazoslávne zalomil rukami.
„Som mŕtva, chápeš?"
„Áno. Pripadala si mi taká, keď som ťa musel identifikovať v márnici," pozdvihol hlas, pričom sa perfektné múry jeho vedomia začali rúcať „Áno pripadala si mi taká, keď za tebou zatvárali tie malé kovové dvierka. Áno, pripadal si mi taká aj na pohrebe, kde som bozkával tvoje chladné líce. Prečo chcel tvoj otec, prepánakráľa, otvorenú truhlu?"
Keď dokričal, rezignovane sadol na blízky gauč a zakryl si dlaňami tvár.
„Je mi to ľúto," prisadla tichučko k nemu a pohladila ho po chrbte „nič si však nepochopil. Nemôžem odísť, lebo odmietaš uveriť, že som mŕtva. Že sa nikdy nevrátim. Že ma už naozaj nikdy neuvidíš."
„Prečo si to myslíš?" zamumlal skoro nezrozumiteľne cez medzeru medzi prstami.
„Ešte si ani neodhlásil moje predplatné," zahlásila a zdvihla zo zeme kôpku kriedového papiera z nápisom Zdravé recepty.
„Jedny noviny. No tak som zabudol, no," zložil si ruky z tváre a protirečil jej.
„A čo moja neustlaná posteľ? A šaty v skrini? A kozmetika v kúpeľni? A ponožky na radiátore? A..."
„A, a, a," skočil jej do reči „a čo? No tak som to nevyhodil."
„Po roku?" zahľadela naňho súcitne.
„To už je rok?" opätoval jej prekvapený pohľad.
„Presne rok. Preto som sa tu ukázala. Práve teraz. Chcem ti otvoriť oči. Chcem aby si žil. Netrp zbytočne," hovorila, zatiaľ čo ho hladila po líci.
„Nie je to také ľahké," zadíval sa do škvrnitého koberca „strašne mi chýbaš..."
„Viem. Cítim to. Cítila som to celú tú dobu. Ale musíš ma pustiť. Lebo ani jeden z nás nebude šťastný."
Oprel si ruky o kolená, zaprel sa a vstal. Nasledovaný ňou, vyšiel na balkón.
„Mohol by som? Ešte naposledy..." zanôtil, zdvihol ruku a pomaly sa naklonil.
Položila mu na ústa prst a povedala: „Nie, žiadne naposledy."
„Si krutá. Ale súhlasím. Mám ťa rád."
„Aj ja ťa mám rada."
Pohladil rukou jemné líce a uvedomil si, že už stojí na balkóne sám.
Zmizla v jednom mihnutí oka. Dlhom ako celý ľudský život.
