„Oskar príde o desať minút. Ako minule,“ oznamoval mu hlas na druhej strane linky.
Vydal zo seba niečo, čo len matným náznakom pripomínalo zvuk súhlasu. Položil.
Tú vetu už poznal naspamäť. No desať minút mu vždy pripadalo ako večnosť. Sadol si na posteľ, venujúc jej tri ťažké výdychy, a premýšľal. Nemal rád ten hlas, vôbec nemal rád zvuk drnčiaceho telefónu. Vedel, čo po ňom bude nasledovať. A vlastne, preto nemal rád sám seba. Pre to, čím bol a pre čo ho opustila žena. Nezazlieval jej to. Sám sa na seba nemohol pozrieť do zrkadla. Hnusilo sa mu všetko, čo odvtedy patrilo do jeho života.
Pomaly vstal a vytiahol spod postele tmavý kovový kufor. Skontroloval jeho obsah. Aj ten už poznal naspamäť. Už to viac neznesiem, musím to skončiť, pomyslel si a v duchu si spomenul na závan strachu, ktorý videl tej noci v jej očiach. V odraze jej zreničiek uvidel beštiu, tmavú, zavalitú, s jemnými ryhami po tvári. V tej chvíli sa spoznal. A pochopil ju. No nedokázal prestať, už v tom bolo príliš veľa. A tí, ktorých nenávidel, dôchodky nerozdávali. Buď si s nami alebo v jame, vraveli často iným a on bol ten, ktorému stačilo kývnuť.
Z myšlienok ho prebral prúd vody v umývadle. Svoju rutinu zakončil v kúpeľni, kde si opláchol tvár. A nechajúc kvapky voľne stekať po kanálikoch svojej tváre, očiam neunikol pohľad v zrkadle, hoci z rámu trčal už len nepatrný kúsok. Nenávisť, blčiaca z neho, pramenila v nevypočutej úzkosti. Ale prečo, prečo ho len nepočúvli? Vravel im, že sa nemajú čoho báť, že sa o všetko postará. Ona by neprehovorila, opakoval Vincentovi desaťkrát aj po tom. „Zabudni na to a rob, čo máš. Aj tak ti už nebola ženou,“ vládli nad ním vetou.
A tak robil druhým to, čo nechcel, aby robili jemu.
Na ulici zapišťali brzdy, jediným odkrytím závesu vedel, že je čas. Oskar bol dnes zvláštne ticho, no mávol nad tým v duchu rukou.
„Dnes máme iba jedného,“ prehodil, až keď sa kolesá zaborili do vyjazdenej stopy na pokraji poľa. Nemyslel na nič, vyslobodzujúc sa z hĺbky zadného sedadla. Dokonca ani na to, že bude menej roboty. Najradšej by sa bol v tej priehlbine koženého poťahu navždy utopil, lenže vzduchom zasvištiace výstrely mu vohnali do žíl povinnosť. Na kraji dozrievajúcich klasov našiel ich stáť nad nehybným, zaprášeným telom.
„Na, urob, čo musíš,“ povedali sucho, vtlačiac mu lopatu na hruď.
No nebolo treba slov, dôverne ju už poznal. Ten nástroj jeho obživy, ktorý tak nenávidel.
No patril k nemu.
