Jednoducho som tú plechovku zobrala a išla ju zaniesť žene, ktorá si ju pýtala. Tá žena bola na vozíku. Na malú chvíľu som sa zarazila, čo by asi urobil každý, a vtedy mi došlo, prečo si po to pivo nemohla prísť sama. Moje prekvapenie trvalo asi tri sekundy. Potom som znova vykročila smerom k nej. S úsmevom. Ona mi úsmev opätovala, čo ma potešilo. Podala mi peniaze a poďakovala. Znova som sa usmiala. A ona sa začala ospravedlňovať. Zmrazilo ma. Ospravedlňovala sa za to, že som jej tú hlúpu plechovku musela priniesf. Ospravedlňovala sa vlastne za to, že je na vozíku!
Tá žena sa mi nemala prečo ospravedlňovať. To my sme sa mali ospravedlniť jej. Ospravedlniť sa za to, že jej nikto nepomohol, keď sa snažila prejsť na chodník, ospravedlniť sa preto, že by si ju možno nikto nevšimol, keby z toho vozíka spadla!
Mali by sme sa ospravedlniť každému a všetkým za to, že už nevieme, čo je to ľudskosť!






