Aha, zápisník. Aspoň si prečítam, čo je dnes na pláne. "Obuj si pohodlné topánky, ideme do Topkapı," zrazu sa ozve z druhej postele až mi od ľaku spadne zápisník na zem. Skôr sa rozpleští a niekoľko listov z neho vypadne. "Pomarančová šťava a simit?" Lákavou ponukou sa snažím zakryť dramatický pád. "Dám si sprchu a môžeme vyraziť," vstane Lívia z postele a ja si s úľavou vydýchnem. A som aj na seba patrične pyšná, že som to tak ľahko uhrala. "Ale pozývaš," otočí sa vo dverách. "To je za ten zápisník," usmeje sa a ja si v hlave začnem počítať koľkokrát mi ešte môže ten múdry zápisník vypadnúť z rúk, aby mi vyšlo na pár chutných námorníckych balerínok, ktoré som včera zahliadla v jednom výklade. Tie moje bledé ma totižto poriadne napálili a jediné, čo si zaslúžia je cesta do koša.
"Hotovo, môžeme ísť," Lívia si prehodí kabelku cez plece s trčiacou mapou mesta a ja ešte strčím do vrecka dve tatranky. Na recepcii večne vysmiaty Mustafa nás milo pozdraví a už kráčame uličkou smerom k Turkovi, ktorý keď nás zbadal, popravil si tričko a začal vyberať z košíka najkrajšie pomaranče.
Topkapı Sarayı nie je len takým obyčajným palácom či dávnym centrom vlády. Počas takmer 400 rokov sa za prezdobenými stenami chystali intrigy, konali okázalé ceremónie, sultáni diskutovali o vojenských výpravách, skladali básne, ktoré možno pramenili z neutíchajúcich chvíľ rozkoše s krásnymi konkubínami, stovky kuchárov varili tie najchutnejšie jedlá. Toto miesto je akási mozaika ľudských príbehov a osudov, smiechom sultánových potomkov, tancom otrokýň, slzami odvrhnutých manželiek, spevom farebných pávov, dlhoročnou prácou architektov a stavbárov.
Jedna návšteva nestačí. Palác je tak nádherný a obrovský, že vás nielen budú bolieť nohy, ale aj oči budú unavené z toľkej krásy. Komplex je tvorený štyrmi nádvoriami, niekoľkými pavilónmi s kamennými fontánami, záhradami, klenotnicou, mešitou, koncertnou sálou, poradnou miestnosťou, háremom, miestnosťami pre eunuchov, kuchyňami, tajných dverí a chodieb, a tisíckami ďalších izieb. Pozemský raj.
Keď sme sa nabažili krásy Topkapı, rozhodli sme sa nakúpiť nejaké koreniny a drobnosti na Egyptskom alebo Koreninovom bazári Mısır Çarşısı. Po ceste na bazár ma zaujali červené drevené stojace pri mešite búdky. V búdkach sediaci šediví dedovia predávali v plastových pohároch sušenú kukuricu. Okolo nich behalo niekoľko malých detí, ktoré nadšene vyhadzovali kukuricu do vzduchu, a keď priletel kŕdeľ holubov s krikom sa po nich rozbehli v malej detskej dušičke dúfajúc, že aspoň jednému z holubov pristúpia krídlo. Hneď sa mi vybavil obraz, ako pri kostole sedia naše slovenské babky, paličky opreté o búdku, poháriky poukladané do radu čakajúc na zákazníkov. Celkom ma táto predstava pobavila. Ale tak na jednej strane by nemuseli celý deň vysedávať pri oknách, často ich leštiť alebo si míňať kredit. Takto by mali klebety hneď naživo, boli by na čerstvom vzduchu a ešte by si aj zarobili.
Dorazili sme pred Egyptský bazár. Už pred vstupom mi do nosa udrela ostrá vôňa štipľavej papriky. Tento bazár bol vybudovaný v roku 1660 hneď vedľa rušnej štvrte Eminönü. Financie na výstavbu bazáru išli z Egyptského dovozu, preto aj ten názov. Toľko farieb, vôní, obchodíkov, ľudí. A výkriky predávajúcich. Uličky preplnené turistami, ale i domácimi a predierajúcimi sa nosičmi čaju. Nezameniteľná atmosféra. "Požičaj mi, prosím ťa, 30 lír," ťahá ma za ruku Lívia. To je celá Lívia, samé sušené čaje a 3 kilá datlí. Ja si radšej prezriem stánok vedľa s tureckým medom a cukrovinkami od výmyslu sveta. A ešte kúpim oriešky a kávu.
Večer sa dostavila únava. Dali sme si po poháriku rumu s kolou na prebudenie. To už bola rutina. "O ôsmej sa máme stretnúť." Áno, Lívia sa mi snaží dohodiť manžela. Kamarát Turek žijúci pol roka na Slovensku. Že vraj veľmi slušný a dobrý. Tak to poďme preskúmať.
Skončili sme unavené, poskladané na gauči v nejakej tanečnej škole, kde sme čakali na Aliho, kedy dotancuje ten svoj hopkajúci lindy hop. Bodka. A spať.
