Michaela Kožáková
Prečo Istanbul?
Miška, pozrie na mňa babka a chytí sa za čelo zvráskavenou dlaňou, naozaj ideš do toho Istanbulu? Nechce sa jej tomu veriť. Áno, babi, usmejem sa, veď ma tam prídeš pozrieť. Na chvíľu zbadám iskru v jej očiach.
Keď som bola malá, rodičia mi vraveli že sa neviem vpratať do kože. Dnes mi to vravia stále. Môže byť. To som ja. A tá koža je mi naozaj dosť tesná. Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
Miška, pozrie na mňa babka a chytí sa za čelo zvráskavenou dlaňou, naozaj ideš do toho Istanbulu? Nechce sa jej tomu veriť. Áno, babi, usmejem sa, veď ma tam prídeš pozrieť. Na chvíľu zbadám iskru v jej očiach.
Keď sa ráno zobudíš na škrekot ulietaných čajok a trúbenie netrpezlivých áut tvoriacich dlhočizného hada.
Keď príde zima do Turecka, začína sa pokoj a ožíva to pravé, nezameniteľné Turecko. Na pohľad prázdne, ale v skutočnosti plné usmiatych domácich žijúcich si svoj každodenný život.
A tento poznáš? Slnko sa predieralo pomedzi niekoľko hustých oblakov blúdiacich po oblohe. Ja som si myslela, že si mi povedala už všetky vtipy, ktoré poznáš, začala sa smiať Lívia a uprene hľadela na semafor.
Nie je nad to, keď ráno otvoríte oči a z vedľajšej postele na vás zízajú vysmiate tváričky hnedých macíkov na zadku trčiacom spod bieleho paplóna. Lívia očividne ešte sníva svoj sen a ja už neviem, na ktorý bok sa mám otočiť.
Tlačí ma päta, zamračím sa a nahnevane pozriem na moje hnedobiele plátenné balerínky. Na čo si si ich zase obúvala? odpovie Lívia, posadí sa na lavičku a zahľadí sa na kŕdeľ holubov poskakujúcich pomedzi rozkvitnuté tulipány.
Asi po tridsiatom ôsmom raze kontrolovania pasu som nastúpila do vlaku, kde ma už netrpezlivo vykúkala Lívia s rovnako ťažkým kufrom a s otázkou či som nezabudla pas.
Detská duša. Tak čistá, jednoduchá a predsa úprimná. Príbeh malej Agátky, ktorá si poradí s každou situáciou.
Každý z nás hľadá cestu, spôsob života alebo cieľ. Takú cestu, aby vyhovovala jemu, nebola prikázaná alebo nadiktovaná niekým iným. Vlastnú cestu.
Minule som navštívila moju babičku. Akurát som ju zastihla zohnutú pred sporákom s hlavou pomaly v rúre. Ahoj babi, prišla som ťa pozrieť. Ako sa máš? Pozdravila som a pohodlne som sa usadila na voľnú stoličku.
Keď som chodila do škôlky, našla som si tam jednu kamarátku. Bola asi o hlavu vyššia odo mňa a dobrých pár kíl ťahšia.
Videla som Janku s kočíkom, povedala mama pri miešaní držkovej polievky, ktorú zduše neznášam a úchytkom pozrela na moju reakciu.
Bolo to jedno teplé júlové popoludnie. Niekoľko rokov dozadu. Horúčava a vlhký vzduch neznesiteľne zvierali hrdlo a ja so sestrou sme už nevedeli, čo od dobroty.
Mám kamarátku Slovinku. Také blonďavé ukecané dievča s hlavou plnou snov a najvychýrejnejších kuchárskych receptov.