Agátka

Písmo: A- | A+

Detská duša. Tak čistá, jednoduchá a predsa úprimná. Príbeh malej Agátky, ktorá si poradí s každou situáciou.

"Teta? A prečo musí mať mamina šatku cez vlasy? A ešte aj dlhú sukňu?" Ozve sa tenký detský hlások. Pár veľkých modrých očí na mňa zvedavo pozerá. Kľaknem si a pohladím malé copaté dievčatko po líci. "Lebo v mešite je zima. Vieš, aby mamina neprechladla," vhodnejšia odpoveď pre štvorročnú slečnu ma nenapadla. "Tak aj si vezmem šatku, lebo ak by som nachladla, nemohla by som sa kúpať v mori. A na čo mi potom tatino kupoval nové koleso?" nahlas sa zamyslí a na špičkách sa snaží dočiahnúť nejakú farebnú šatku uloženú v drevenej škatuli. Načiahnem sa a podám jej kvietkovanú. Znova sa ku mne otočí a zakloní hlavu, aby na mňa lepšie videla. "A prečo sa všetci vyzúvajú?" Nemotorne sa snaží navliecť si šatku cez hlavu, "Aby sme im dovnútra nenanosili špinu. Vieš koľko dá roboty povysávať taký obrovský koberec?" Spokojná so svojou odpoveďou čakám na reakciu. Agátka zvraští čelo a očami preskúma mäkký vzorovaný koberec. "Máš pravdu," po chvíľke odpovie, sadne si na zem a začne si vyzúvať ružové sandálky s bodkovanou mašľou. Vzorne si ich uloží do poličky vedľa čiernych pánskych šľapiek a rozbehne sa dovnútra.

Podvihnem zrak k štíhlym minaretom. Medzi dvoma z nich je natiahnutý nápis Vitaj Ramadán. Slnko sa lenivo opiera o steny mešity a svojimi lúčmi jemne hladí mramorovú výzdobu. Vzduch príjemne osviežuje chladná voda z neďalekej fontány zdobenej červenými tulipánmi. Na jednom z nízkych kamenných stolčekov sedí starý pán s okrúhlym fezom na hlave a len niekoľko šedivých vlasov mu spod neho vykúka. Zhrbený pri jednom z kohútikov naberá vodu do zvráskavených dlaní. Bosé nohy si pri tom chladí na mramorovej podlahe. Zvuk tečúcej vody prehlušuje výskot detí a dupot cupitajúcich detských nôh. Miestami začuť prísny hlas učiteľa, ktorý karhá dve chlapčiská klbčiace sa v odľahlom rohu mešity. Niekoľko dievčat sklonených nad koránom pozorne počúva a prstami prechádzajúc po tenkých listoch si niečo šepká. Pred vstupom do mešity už nedočkavo skupinka detí vyčkáva jedného opozdilca mrviac v dlaniach zopár drobných. Konečne si malý čiernovlasý nezbedník zaviazal šnúrku na topánke. Ešte sa mu ušla jedna za ucho od brata a skupinka sa rozbehla dolu kamennými schodmi do najbližšieho marketu kúpiť si nejakú maškrtu. V tieni neveľkých paliem oddychuje početná rodinka. Žena akurát nadeľuje šťavnaté kúsky červeného melónu štyrom neposedným deťom. Jedno z nich ufúľané od čokolády pobehuje dookola a s plnými ústami niečo vykrikuje. Zopár rodičov postáva opodiaľ a čaká na skončenie vyučovania. Utierajúc z čela kropaje potu prechádza okolo predavač simitov sprevádzaný vŕzganím koliečok starého vozíka. 

Pozriem do poličky. Agátkine sandálky sa už niekde túlajú. Zrazu počujem ten známy detský hlások."Keď pôjdeš do mešity, nezabudni si zobrať šatku, lebo ak nachladneš, nemôžeš sa kúpať. Rozumieš?" Dušuje sa Agátka a dôležito rozhadzuje rukami. Niekoľko detí okolo nej sa začudovane pozerá raz na ňu a potom nechápavo jedno na druhé. "Pozri, tam hore si jednu vyberieš. Poď, pomôžem ti," Agátka schmatne jedného chlapca za ruku a ťahá ho hore schodmi. Ostatné deti sa chichúňajú a utekajú za ňou. "A nezabudni sa vyzuť. To povedala teta, čo nás sem priviezla, pozri tamto stojí." ukáže na mňa malým prstom a odrhnie si bledé vlásky z čela. "Lebo ak to tu zašpiníš, tak to budeme musieť upratať. A videl si aký je ten koberec veľký?" pokračuje Agátka a ťahá malého Turka po schodoch. "Agáta, čo to robíš! Nechaj toho chlapca," zrazu sa ozve prísny hlas a Agátkine plány sú zmarené. Zastaví sa a s veľavravným výrazom v tvári poznamená: "Ale mami, ty tomu nerozumieš, ja len pomáham tete, aby nemusela potom čistiť koberec a utierať soplík chorým deťom."

Ďakujem Agátka. 

Skryť Zatvoriť reklamu