"Mamiii, Miša mi berie zubnú kefku, ktorú si mi nedávno kúpila," kríči sestra na plné hrdlo a nahnevane rozhadzuje okolo seba rukami. "Modrá, červená, fialová, ty vole, neni to jedno?" Pozriem na sestru a z hŕby naskladaných vecí vyberám jej ružovú kefku. "Tak to teda neni!" Odvrkne sestra, otrčí pery tak, ako to len ona vie, schmatne kefku a otočená chrbtom ju niekam schováva. S ľútosťou pozriem na môj čierny kufor. Vzdávam vďaku každej nitke, uzlu a stehu. Ak nepovolí zips, tak odletí kolečko alebo sa utrhne rúčka. Asi po ôsmykrát so všetkou námahou pokladám nabalený kufor na váhu. Ručička ukazuje na číslo 35. Nadávanie, dohováranie ani prosíkanie nepomáha. Uvažujem. Kabeliek nikdy nie je dosť, tie nové sandále predsa nevyhodím a zvyšné topánky ponosím, fľaše bieleho rumu sa určite nevzdám. Počkať, z uniformy mi stačia dve blúzky a tri tričká. Ručička sa konečne pohla v môj prospech. Tie dve kilá navyše nejako zahovorím. Stačí vhodne zvolené oblečenie a široký úsmev. Beda, ak bude na check-ine žena, tam mi moc šarm nepomôže.
Sedím na lavičke. Premýšľam. Len matne vnímam okolie, mihotajúce sa tiene uponáhľaných ľudí. Žiadny zvuk, skreslený obraz. Dokonca i slnko akoby sa na chvíľu zastavilo. Počká. Dokiaľ si utriedim myšlienky. A nekonečne veľa otázok. Hlava plná a zároveň prázdna. Kdesi vzadu počujem ako ozvenu niekoľko slov prichádzajúcich a vracajúcich sa znova. Už 5 rokov. Dva odlišné svety. Jeden, ten tak dobre známy, bezpečný, otvorený, vždy pre mňa a druhý neistý, nestály, ale lákavý a všetkými mojimi zmyslami chcený. Spýtaj sa ma, čo chcem. Nie, čo je správne, čo by sa malo a očakávalo. Neukazuj mi cestu, kade mám ísť a nehovor mi urob to takto. Nediktuj mi kadiaľ ísť a čo robiť. Nechaj ma ísť. Slnko môže zapadnúť.
Slza stekajúca po maminom líci ma vždy obmäkčí. Vtedy sa zastavím a uvažujem. Ťahajúc kufor sa obzriem za seba. Čo nechávam za sebou. Alebo koho. Tuhšie chytím rúčku na kufri, v dlani stisnem pas a rozhodne vykročím vpred. Veď o niekoľko mesiacov som späť. Možno.
