Keď som sem prvýkrát prišla, cítila som sa ako cudzinec. Skôr ako mimozemšťan z nejakej neznámej miniplanéty vzdialenej milióny svetelných rokov od civilizácie. Určite poznáte ten pocit, keď sa na vás ľudia pozerajú v dosť pravidelných intervaloch a vy neviete prečo. Začnete si namýšľať, že za sebou ťaháte kus toaletného papiera alebo vám za tú chvíľu stihol narásť chvost. Vtedy sa rozbehnete k najbližšiemu výkladu a uprene si prezriete svoj odraz v skle.
Postupne si začnete zvykať. Po mesiaci pohľadov ubudne. Už to nie je o toaletnom papieri. Tentokrát to môže byť o ústach špinavých od zmrzliny, rozstrapatených vlasoch alebo diere na nohaviciach. To stane predsa každému. Nielen cudzincovi.
Po čase už ani tieto pohľady nebudete vnímať. Stále sa na vás ľudia budú pozerať. A vy až teraz pochopíte, že to nie sú vaše nedostatky, ktoré nútia iných na vás civieť. Je to spôsob obliekania, vaše správanie, výraz, to, ako kráčate a kam sa pozeráte. Ste to vlastne vy.
Po rokoch žitia v inej krajine vám tieto pohľady prirastú k srdcu. Ba dokonca vám niekedy až chýbajú. Je to možno paradox, ale budú vám pripomínať domov. Odlišnosť, ktorá miestnych vyprovokuje venovať vám zvedavý, niekedy pohoršený či obdivujúci pohľad. Ale odlišnosť neznamená nič zlé. Je to dar.
Nie len vaši susedia, ale i ľudia žijúci na ulici, ktorou každý deň kráčate do práce či obchodníci, u ktorých pravidelne nakupujete vás už nebudú brať ako cudzincov. Ale ako svojich. Stanete sa súčasťou ich života. A oni vašou. Áno, vždy budete odlišní, vždy budete iní, ale budete patriť k nim. A skúste sa zamyslieť, či aj vy teraz necivíte na cudzincov...
