Otec sedel na pohovke a nedočkavo pozeral na správy v televízií. Z kuchyne bolo počuť štrnganie a voda na čaj ticho bublala. Po celom byte sa šírila omamná vôňa teľacieho mäsa. Ryža už bola hotová. Jeden zo synov prestieral stôl a v tej rýchlosti zakopával o vytŕčajúci roh koberca. Biele taniere kontrastne svietili na tmavom obruse.
Slnko ešte nezašlo. Horúčava však ustúpila. Ulice plné zhonu. Malý chlapec s pár drobnými v ruke uteká cez ulicu do najbližšieho marketu kúpiť chlieb. Po chvíle sa mu v ruke hojdá igelitová taška s dvoma chlebami. Vtom sa zastaví a vracia sa späť. Dva sú málo. Prídu susedia. Na druhom konci ulice vykrikuje starší fúzatý pán a rozhadzuje rukami. Človek by si myslel, že kričí na zlodeja, ktorý mu ukradol zopár paprík či rajčín. Cesty sa hemžia autami a ľuďmi s plnými rukami tašiek.
Jedlo je hotové. Ešte olivový olej na šalát. Mama priniesla poslednú misu s kuracou polievkou na stôl a sadla si oproti otcovi. Starší syn nedočkavo hľadí na jedlo pred sebou. Celý deň bez vody a bez jedla ho natoľko vyčerpalo, že nerozmýšľa nad ničím iným ako je jedlo. Ulicami sa ozve prenikavý hlas imáma. Všetci ako na povel chytia pohár vody a hltavo pijú až do dna. Iftar sa začína. Stôl a jedlo sa stáva centrom všetkej pozornosti. Veľkých i malých, chudých či tučných, starých či mladých. Bez rozdielu. Po polievke sa len tak zaprášilo. Na stole neostalo nič, len prázdne taniere a misy, o ktoré sa postará umývačka riadu.
Asi by sme mali kúpiť ešte jeden gauč...Pomyslí si nejeden z rodiny po tom, ako sa s plným bruchom natiahne v obývačke. Väčšinou sa však balkón stáva miestom odpočinku. Čaj je čerstvý. Jeho nenapodobiteľná rubínovočervená farba pripomína vrúcne srdce a temperament každého tu jedného. Jeden zo synov prináša čaj a nakoniec večer je ukončený dezertom a príjemnou debatou s oddychom pri horúcom pohári silného čaju.
Unavený, ale spokojný otec si líha do postele po dofajčení obľúbenej cigarety. Nadarmo mu žena stále pripomína negatíva fajčenia. Synovia ešte pozerajú televízor. Treba však ísť spať. Skoro ráno treba vstať na raňajky. Pretože ramadán ešte nekončí. Tak je to správne. Postiť sa, myslieť na tých, ktorí nemajú čo vložiť do úst, pohostiť blízkych a tráviť viac času s rodinou. Čo je na tom zlé?
30 dní sa pominie. Ubehne ako voda, človek je však ten istý. Možno o niečo lepší.
