Vždy som chcela pracovať ako delegátka, sprievodkyňa. Už keď som bola malá, o niečo vyššia ako kuchynský stôl, rada som sa prehrabávala v novinách a časopisoch. A keď som nalistovala stránku s obrázkom priezračného mora alebo zeleného ostrova s palmami či vyprahnutej púšte, utekala som do obývačky a prosila maminu, nech mi prečíta, čo to na tom obrázku je. Potom som z mojej tajnej skrýše vytiahla starú škatuľu od topánok pokreslenú farbičkami, vytiahla nožničky, ktoré som mala prísne zakázané, nešikovne som vystrihla obrázok a skryla ho medzi ďalšie do škatuľky.
Neskôr, keď zemepis v škole bol len o monzúnoch, podnebí a nudných litosferických doskách,výstrižkami z časopisov som mala oblepené steny v izbe, skrinku a bez ujmy neobišlo ani guľaté akvárium s pásikavým Jonášom položené na drevej poličke nad mojou posteľou.
Mamina mi raz povedala, že bez jazyka sa vo svete dostanem akurát tak za prvý roh. A mala pravdu. Dnes by som bez jej rady a večného napomínania asi sedela o ulicu ďalej v malej garzónke s dvojplatničkou a snívala o diaľkách.
S rukami za hlavou, skrčenými nohami ležiac na posteli a do neskorej noci som fantazírovala, ako by to bolo žiť tam, kde šum mora a škriekanie preháňajúcich sa čajok pod čistou oblohou je tá najkrajšia hudba. Už som sa videla, ako sedím na pláži, dívam sa na západ slnka a popíjam miestny nápoj. Predstavovala som si, ako rozprávam klientom o vzniku antických divadiel, opisujem kamenéí stavby z dávnych dôb, tajomstvách národnej kuchyne a vytváram im obraz o spôsobe života, kultúre i každodennom nažívaní obyvateľov.
Ako delegát, človek toho zažije naozaj veľa. A to všetko sa nedá vyčítať z výstrižkov z časopisov a ani z jedného pohľadu na fotku delegáta s vysmiatou skupinkou turistov. Niekedy mi to celé pripadá ako nejaký nekonečný príbeh alebo napínavý trhák so zámerne odkladaným vyvrcholením, uslzená dráma, romantická lovestory s hlavným hrdinom cudzincom, fantazijný scifi film s nereálnymi scénami či jednoducho podarená komédia.
Keď už po celom dni máte v ramene pichľavú bolesť od neprestajného držania tabuľky s logom cestovnej kancelárie a konečne prídete domov, sadnete si na gauč medzi hŕbu neožehlených vecí, vyložíte si nohy na stôl a vtom vám zazvoní telefón so slovenským číslom, tak si v hlave zopakujete zo tri nadávky odpredu i odzadu a bezmocne sa chytíte za hlavu.I to je práca delgáta. Z nočných telefonátov typu mám zaplatený výhľad na more, ale keď si ľahnem na posteľ nevidím cez okno žiadne more alebo zavolajte slobodu zvierat, lebo pri našom hoteli behal vychudnutý čierny pes a určite je hladný, vám už je skôr do plaču ako do smiechu.
Stretla som veľa ľudí. Milých, zhovievavých, vďačných ale aj zlých, neprajných a hlúpych. Veľa klientov si myslí, že nám vpodstate platia dovolenku, lebo my delegái sa celé dni váľame na pláži a maximálne, čo robíme je pitie kávy s kolegami z iných cestovných kancelárií. Pravdaže, sú i takí klienti, ktorých by ste si priali mať plné lietadlá. S úsmevom ocenia informácie a snahu, ktorú vynaložíte pre ich bezchybnú dovolenku. Nuž, ľudia sú všelijakí.
Keď už vyhrážok a kriku je toľko, že sa vám chce plakať, pobaliť kufor a ísť prvým lietadlom domov. vtedy príde ten moment, ktorý vymaže všetko, vysuší slzy a donúti vás zase hrdo vztýčiť hlavu. Je to len pár jednoduchých slov. Možno stačí len jedno slovo. Ďakujem. Vtedy viete, že to čo robíte, stojí za to.
Ešte stále mám odloženú škatuľu s výstrižkami. Nie je to už tá malá pomaľovaná škatuľka, ale omnoho väčšia. Mám v nej ukrytých ešte niekoľko nesplnených snov.
