"Ahoj moja," vystrela sa, doširoka sa usmiala a vlepila mi na líce taký ten veľký babičkovský bozk. Otočila sa, ja som si zatiaľ nenápadne utrela vlhké líce. "Na, daj si toto pod zadok, lebo nachladneš a nebudeš mať deti alebo sa ti bude ťažko rodiť," starostlivo mi podáva hrubý vyšívaný podsedák. Bolo teplé aprílové popoludnie a v kuchyni asi tristo stupňov. Nepovedala som na to nič. Šupla som si ten podsedák pod zadok.
Babka ešte vkladala do rúry posledný plech s kysnutými buchtami a ja som zatiaľ pozorne sledovala, či ten pavúk na stene pri dverách neprikráča až ku mne. Kuchynská linka jemne splývala s odtieňom babkinej zástery. Babka sa načiahla do hornej poličky a s veselým pohmkávaním vytiahla dva sklené poháriky. Potom začiahla kdesi dozadu a vytiahla fľašku s Bošáckou slivovicou. Schytila priesvitnú fľašu za hrdlo, naliala poháriky doplna a položila jeden z nich predo mňa i s tanierom ešte horúcich buchiet. V duchu som si nakázala zjesť len jednu, keď už som nevládala zadržiavať dych, aby ma vôňa čerstvých buchtičiek s tvarohom nedráždila v nose. Po štvrtej som už prestala rátať.
Babka si sadla oproti mne, spokojne si vydýchla, uchlípla si trochu z pálenky, pri tom zvraštila čelo a nahlas preglgla. Požila ruky na stôl. "No čo, kedy mi privedieš ukázať nejakého tvojho fešáka?" STOP. Je pravda, že túto otázku som presne čakala, ale moja babka takisto dobre pozná odpoveď, napriek tomu vždy veľmi rada do mňa rypne.
"Tak ja už pôjdem, babi," dopila som pohárik a vstala som aj s podsedákom prilepeným na zadku. "Sadni si," schytila ma babka za ruku, "teraz ma dobre počúvaj," zavelila a mne nepomohlo ani dramatické preguľovanie očí, hlasný vzdych či niekoľko narýchlo vymyslených výhovoriek. "A vystri sa!"
Zamyslela sa. Ja tiež. Vtom prudko vstala a z prvého šuflíka vybrala trochu zažtlý papier a ostro zastrúhanú ceruzku. Hádam neideme hrať meno, mesto, zviera, vec, prebehlo mi hlavou. "Tu máš a píš si," položia predo mňa žltkastý papier a strčila mi ceruzku do ruky. "To vieš, moja milá, ako to vy mladí dnes hovoríte,..aha, keď chceš niekoho zbaliť, tak sa musíš viac snažiť a zmeniť trošku prístup," povedala a popri tom si z jednej i druhej strany veľavravne upravila vlasy. Prístup? Vypleštila som oči a zmohla som sa len na dokorán otvorené ústa. Na protest som si prekrížila ruky. "Píš si, po prvé," pozrela na mňa prísne. "Počuješ, napíš si to!" Radšej som neprotestovala. To kvôli tým buchtám kysnutým.
Podľa mojej babky, treba dávať dôraz na vhodné oblečenie. Keď vidí moju skriňu, z ktorej vytŕčajú tričká a džíny nezdrží sa jemnej poznámky Sedemdesiat sukien mala, a predsa sa nevydala. Dobre, mám tých vecí trochu viac, ale nemyslím si, že kvôli tomu, či mám alebo nemám o pár svetrov viac sa nevydám. Vlastne, to ani nechcem. Pôjdem na nákupy.
Že vraj nemám sedieť doma ako stará tetka. Za babkiných mladých časov sa chodilo na zábavy pri každej príležitosti a tancovalo sa až do rána. Mládencov tam bolo toľko, že nevedela, kde sa má skôr pozerať a s kým tancovať. Vtedy údajne boli iní chlapci. Pokosiť vedeli, drevo porúbať, poorať a večer mali ešte energie venovať sa svojim ženám. To nie tieto dnešné slečinky, ktoré pol dňa strávia pred zrkadlom a nevedia ani, čo je to motyka. Ale to je iná kapitola. "Nabudúce," povedala babka. Pregúlila som očami.
Ale veď ja nevysedávam stále doma. Medzi moje mimoriadne vydarené spoločenské zážitky patrí jeden nezabudnuteľný večer, kedy mi niekto ukradol v bare kabelku. O tretej ráno sa policajti prehrabávali s baterkami v smetiakoch pod oknami môjho dedka a ten sa na základe napozeraných krimináliek tešil, že aspoň takto spoza okna je súčasťou vyšetrovania a miesta činu, kde dvaja policajti a jedna menšia blonďavá policajtka hľadajú mŕtve telo.
Zlomila sa mi ceruzka. Vďaka Bohu! Babka však pohotovo siahla do šuflíka a podala mi ďalšiu ostrú ceruzku. "A nehrb sa!"
Umenie. Napísala som a prekvapene som pozrela na babku. Maľovať neviem. Ani hrať na klavíri, mám krátke prsty. Spievať? Raz som učila v škôlke angličtinu. Po asi tridsiatom raze pospevovania pesničky Hello, how are you? mi na ďalšiu hodinu malý Kristián priniesol vystrihnuté červené srdiečko. Takže niečo na tom bude pravdy. No a keď som bola menšia, chodila som na karate. To však s umením a láskou toho veľa spoločného nemá. Ale, je pravda, že umenie bolo neprísť domov s rozbitými ústami alebo odretým kolenom.
A ešte by som sa viac mala správať ako dáma, dbať o svoje vystupovanie a prejav a nerozprávať priveľa, a dať tak priestor chlapcom, aby ma mohli ohúriť. Ale veď nepľujem na chodníky, nenadávam každému, kto ma napáli a negrgám kedy sa mi zachce. A mám ešte zľaviť zo svojich nárokov. To si nezapíšem.
"O chvíľu mi ide telenovela. Nabudúce budeme pokračovať," povedala babka. Pozrela som sa na zapísaný papier a v duchu som ďakovala všetkým mexickým a venezuelským producentom tých nechutne sladkých telenoviel. Rozhodla som. Oželiem kysnuté buchty. Aj keby boli s jahodovým alebo aj čučoriedkovým lekvárom.
