Jedného dňa som si našla správu: O pár dní ťa čakám v Ľubľane. Zamyslela som sa...No dobre. Premýšľala som asi minútu a 26 sekúnd. Preklikala som sa cez niekoľko webových stránok a kúpila si lístok. Preplnených terminálov letísk, otravného zvuku vyhegľaných koliečok na kufroch a nekonečného čakania na nepohodlných plastových stoličkách som už mala dosť.
Cesta mikrobusom sa mi zdala neskutočne dlhá. Ako keď čakáte na výsledky zo skúšky z antropológie. Diaľnica nemala konca kraja. Keď však mihotajúce sa stromy poprášené čerstvým snehom vystriedali vysoké budovy stojace pred majestátnymi horami, pristihla som sa, ako som nalepená na skle bočného okna auta. Zrazu som vedľa seba počula mužský hlas, ktorý mi niečo hovoril, dokonca prikazoval. Tak som sa zahľadela, že som skoro zabudla vystúpiť.
Po počiatočnom srdečnom zvítaní, chytľavej eufórií a prenikavom výskaní sme môj príchod pokrstili veľmi obľúbeným alkoholickým nápojom s názvom Borovnička. Lahodná chuť tejto tmavočervenej tekutiny, ktorej základ tvoria čučoriedky, nás uviedla do ešte lepšie nálady. Asi po dvoch pohároch už aj môjho obľúbeného nápoja som dostala priateľsky vynadané. Ana nahnevane krútila hlavou a pod slabým kuchynským svetlom sa rozčuľovala nad zložitosťou pravidiel a výnimiek slovenského jazyka pri čítaní obsahu darovanej fľašky Becherovky. Na čo je to č? A to L s tou smiešnou čiarkou na vrchu? Ako čítate toto písmenko? Na čo je dobrý dĺžeň?
Čo nasledovalo potom si celkom rozmazane pamätám. Snehové vločky nešikovne udierajúce do tváre, vysvietená Ľubľana, vôňa vareného vína, preplnený podnik, metre Borovničky, z každého rohu ozývajúci sa iný jazyk, rytmická hudba a ručičky na hodinkách ukazujúce 6 hodín ráno. Na rovinu, hlavným cieľom tohto môjho výletu bola párty a párty. A pravdaže, keď ostane čas, tak aj nejaká tá prehliadka skvostov Slovinska.
Slovinci hovoria, že ich krajina má na mape tvar malého kuriatka. Žije tu približne 2 milióny obyvateľov. Od rakúskych hraníc po Primorsko, ako to nazývajú miestni, autom prejdete za 3,5 hodiny. Slovinsko je malá krajina, ale má sa čím pochváliť. Hrdé hrebene Álp s mnohými lyžiarskymi strediskami a takisto teplé pobrežie ošľahané neskrotnými vlnami Jadranu. Moderné bytové komplexy v hlavnom meste, viac generačné domy s okolo pasúcim sa stádom oviec či chalúpky ako vystrihnuté zo seriálu Doktor z hôr s typickou alpskou architektúrou. Lahodné vína ako Refošk, podomácky vyrábaný Cviček, voňavé syry s názvom Nanoški sir a niekoľko druhov chutnej šunky. Gorenje, vo svete známe kone Lipica, Sečovejské soliny s tradičným spracovaním soli, symbol draka, spevavý prízvuk. To je Slovinsko.
Jazero Bled
Ak ste milovníci maškŕt ako ja a ani o desiatej večer neodoláte sladkému pokušeniu, určite pri návšteve Slovinska nevynechajte mestečko Bled. Veľmi známou špecialitou tejto časti je slovinska kremna rezina. Na pohľad vyzerá ako u nás známy krémeš. Aj tak chutí. Ale o tisíckrát viac.
Pravdaže, nenavštívila som toto miesto len kvôli zákusku. Oči a zvedavosť privádzajú k Bledskému jazeru veľa turistov. Jazero vzniklo, ako som sa dočítala z príručky, roztopením Bohinjského ľadovca. Je približne 2120 metrov široké, 1380 m dlhé a dosahuje hĺbku 30 metrov. Na základe týchto údajov sme sa radšej rozhodli neprenajať si malú loďku a priplávať na nej až k ostrovu, na ktorom stojí mohutný kostol a vrhá tieň na tichú hladinu jazera. Beztak sme už boli dosť vyčerpané po výstupe na Bledský hrad, ku ktorému, podľa mňa viedlo najmenej milión schodov. Avšak nádherný výhľad na kostol a tmavomodré jazero zasadené do úchvatnej scenérie stál určite za to.
Primorsko
Ráno, čo bolo asi o jedenástej, sme sa vybrali smerom k pobrežiu. Napriek tomu, že som ešte mala trochu zalepené oči a chorvátsku hudbu z rádia sem- tam prehlušilo moje hlasné zívanie, nesmierne som sa tešila. Popri diaľnici sa dvíhali vysoké štíty starých hôr a postupne klesali do nížin s niekoľko domami ako keby vloženými do malebných dolín. Diaľnicu vystriedala jednoprúdová cesta a dlhé sady posiate olivovými hájmi. Zahliadla som palmu a dokonca i niekoľko kaktusov skrčených medzi skalnými výklenkami. Miestami som mala pocit, že som s rodičmi v Chorvátsku a my sa konečne po niekoľko hodinovej ceste s autobusom Karosa C 734 blížime k pobrežiu. S nachystaným fotoaparátom, ako správny turista, som spoza okna auta čakala, čo sa objaví. Nádhera. Zrazu som zbadala stromovú alej, ktorá nás odprevadila až do prístavného, skôr industriálneho ako turistického mesta Koper. Slnko tu bolo akési viac oranžové. Lúče vtieravo prenikali do očí. Jadranské more bolo pokojné a vlnilo sa v rytme vetra.
Prešli sme okolo mesta Koper a zastavili sme sa v malom mestečku s názvom Portorož. Niekoľko predavačiek vykúkajúcich z prázdnych obchodov a zopár turistov, ktorí lemovali rovné ulice nám pripomenuli, že ešte stále je zima. Zopár hotelov, jeden z nich veľmi vychýrený, dnes patriaci do známej skupiny hotelov, a vlhký vzduch prezrádzali blízkosť pobrežia. Vybrali sme sa na pláž. Dlhá piesočnatá pláž ukončené kamennými schodom a niekoľkými mólami zívala prázdnotou. V pravidelných radoch za sebou z piesku trčali tyče prichystané na slnečníky a čakajúce na teplé lúče. Prešli sme sa po jednom z mól, ale studený vietor nás vyhnal do prvej kaviarne. Vo vrecku s malou tmavou mušľou som si vychutnávala zmrzlinu, ktorú, ak sem zájdete, musíte ochutnať aj vy.
Po príjemnom posedení sme sa náhlili do neďalekého mestečka Piran, aby sme stihli západ slnka. Odtiaľ je to vraj rozprávkové. Úprimne, zamilovala som sa do tohto mesta na prvý pohľad. Maličké rybárske mesto s pôvabom starých domov s farebnými okenicami a kamenným námestím umiestneným neďaleko pobrežia. Rybárske siete pohodené cez neveľké loďky kývajúce sa zo strany na stranu, útly maják a úzke uličky zdobené farebným oblečením visiacim na šnúrach z jedného okna k druhému. Pri tomto pohľade mi dochádzajú slová, ktoré by vyjadrili moje pocity pri návšteve tohto miesta.
Nad mestečkom sa vypína menší kostolík s autentickou ukážkou jasličiek. Kostol lemujú hradby a keď sa zadívate do diaľky, môžete zbadať v hmle vyčnievajúce obrysy chorvátskeho pobrežia a o kúsok ďalej časť talianskej čižmy. Slovinci si veľmi radi uťahujú z Chorvátov. Tí údajne majú problém vysloviť písmeno g a miesto neho vyslovujú h. Takže Lady Gaga je vlastne pre nich Lady Haha. Ešte pohľadnica od pouličného umelca, úchvatný západ slnka a musím sa rozlúčiť s mestečkom Piran.
Triglavský národný park, Postojnsku jamu- jaskyňu, rafting na rieke Soča som nestihla. Ktovie, možno zbalím kufre a dobehnem ešte to, čo som nestihla. V Ľubľane som bývala, ale akosi som ju mala možnosť vidieť len v objatí nočných svetiel. V posledný deň som však spravila zopár fotiek námestia a univerzity počas dňa. To bolo mienené pre rodičov. Čo by som im povedala, pri otázke čo som robila celé dni v Ľubľane? Fotka ako dôkazový materiál.
Ak by ste sa spýtali Any, čo jej napadne prvé, keď sa povie Slovinsko, odpovie vám zeleň. Myslela som, jej odpoveď bude slávna Borovnička alebo Ľubľana a jej podniky.
A ešte k nadpisu môjho článku. V jednom podniku v centre hneď prvý večer sa ku mne krokom pripominajúci valčík alebo skôr sambu pritackal jeden hnedovlasý chlapec. Po párkrát zopakovanej vete, že nie som odtiaľto, sa má lámavou angličtinu spýtal: " Prečo si zo Slovenska?" Aký je vlastne medzi nami rozdiel? Okrem písmenka i v názve a krkolomného jazyka, o ktorom som pred príchodom do Slovinska hrdinsky vyhlásila, že je to predsa náš príbuzný jazyk a kľudne na mňa môžu hovoriť po slovinsky máme toho dosť spoločného. Slovinsko je však nezameniteľná krajina, v ktorej je stále čo objavovať.
