Čierna hustá tma preniká cez tenký biely záves a teplý vánok ho jemne nadvihuje, Pre istotu nadstavený budík prenikavo zvoní a vtedy si radšej zaborím od zlosti tvár do mäkkého vankúša. Jedna hodina ráno. Pre mňa ešte hlboká noc. Márne hľadám aspoň tenký lúč slnka, ktorý by ma povzbudil vstať z postele, kde ešte ležia moje nedosnívané sny. Sadnem si na kraj postele, prejdem rukami po tvári a chvíľu nepríčetne hľadím do steny. Lenivo si oblečiem uniformu, vezmem mapu a hodím cez plece červenú tašku plnú kakaových sušienok porozsýpaných medzi poznámkami a čerstvo opraným svetrom. Ešte si usŕknem zo studenej nesladenej kávy, ktorá tu leží od včera po bohviekom a zabuchnem dvere.
Keď už človek jedno miesto navštívi niekoľkokrát, pomaly zabúda na čaro momentu pri prvom pohľade, naoko prchavú krásu a dokonalú prácu prírody, ktorá po stáročia vytvára ukázy zázračných tvarov. Človek má tento obraz vrytý v pamäti a myslí si, že to všetko už dokonale pozná a nič ho neprekvapí. Avšak keď aj po stý raz uzrie to tak známe miesto, dáva poklonu tomuto majstrovskému dielu a vyjadruje obdiv.
Toto miesto dýcha históriou a každý kameň má svoj vlastný príbeh. Pamukkale. Provinciu Denizli, ležiacu v juhozápadnej časti Turecka príroda obdarila skvostom, ktorý túžia vidieť oči miliónov turistov. Na pohľad biele kopce, terasy akoby zaliate bielym vykypeným mliekom. Podľa legendy údajne na týchto kopcoch kedysi obri sušili bavlnu. Možno podľa farby stupňovitých terás alebo legendy vznikol názov Pamukkale, bavlníkový hrad. Termálne pramene bohaté na vápnik stekajúce po terasách vytvárajú travertín. Už z diaľky sa zdá akokeby tento výjav pod ochranou UNESCO bol iba akousi ilúziou, patril do rozprávky.
Už v dávnych dobách sem ľudia prichádzali z ďalekých i blízkych miest. Antické mesto Hierapolis, ktoré vyrástlo pri termálnych prameňoch v roku 190 pred naším letopočtom a ľudia sa sem chodili liečiť, i dnes láka návštevníkov. Keď sa prechádzam hlavnou ulicou tohto významného mesta, predstavujem si, ako vysoké mramorové stĺpy stojace opodiaľ boli svedkami vojenských výcvikov, verejných bohoslužieb a nehybne naslúchali nariadeniam vtedajších panovníkov.
Tam hore, na kopci v divadle ľudia sedávali na studených kameňoch a netrpezlivo vyčkávali na začiatok predstavenia. Hľadeli smerom na orchestru, kde každú chvíľu sa mal objaviť herec v maske. Obrovská stavba dokonale odrážala čo i len nepatrný šepot. Tleskot sa ozýval všade naokolo a prenikavý smiech niekedy vyrušil i panovníka sediaceho vo vyhradených lóžach.
V malých obchodíkoch lemujúcich hlavnú ulicu obchodníci predávali a ponúkali svoj tovar. Najčastejšie to boli látky a textilné výrobky. Provincia Denizli bola široko ďaleko známa výrobou a spracovaním textilu, ako aj mramoru. Na tvrdých kameňoch sem-tam vidno dlhé stopy po vozoch, ktoré sa tu kedysi premávali. Majestátne brány vrhali tieň na rozhorúčenú kamennú cestu a niekoľko fontán osviežovalo prehriaty vzduch.
Preztíž mesta dokazovali verejné latríny. Kedysi obrovská stavba, dnes dva rady dórskych stĺpov ticho načúvajúcich horlivé diskusie, každodenné problémy či obyčajné babské klebety. Obyvatelia dbali takisto o čistotu mesta. V spodnej časti budovy sa nachádzal kanál s odpadovou vodou, ktorý sa sa spájal s kanalizáciou na hlavnej ulici. Pred budovou zase bol kanál s čistou vodou na oplachovanie rúk.
Priložím si ruku na čelo a so zažmúrenými očami sa zapozerám do diaľky. Tam, neďaleko mestských brán zopár kameňov pevne stojacich na kopci sú dôkazom neutíchajúcej lásky k Bohu, tvrdého odhodlania a bezhraničnej odvahy. Pred 4 rokmi po dlhom hľadaní objavili vedci hrob jedného z apoštolov a od toho okamihu sa mesto Hierapolis stalo centrom náboženského turizmu. Martýrium svätého Filipa tu postavili po tom, ako bolo prijaté kresťanstvo a dodnes pripomína snahu a horlivosť Ježišovho učenníka.
Pokračujem po prašnej ceste, slnko neskutočne praží. Prechádzam popri kúpeľnej bazilike, ktorá je stále v rekonštrukcii. Prejdem ešte niekoľko krokov a zastavím sa. Na tomto mieste sa človek cíti zvláštne. Tvár dlhovlasej chobotnice vyobrazenej na zopár kameňoch by možno niekoho vystrašila. Opodiaľ medzi menšími kopcami vyčnieva mramorová strieška a obrovské tumuly hľadia kamsi do ďaleka. Po zemi ležia zvyšky sarkofágov. Toto miesto s vyše 1200 hrobkami patrí medzi najväčšie pohrebiská na svete. Nekropola je posledným miestom odpočinku ľudí, ktorí pre niekoľkými storočiami s prichádzali do známeho mesta Hierapolis- Svätého mesta s nádejou , že termálna voda navždy vylieči ich choroby.
Sedím na kraji jedného z travertínových jazierok a nohami v horúcej vode mutím jemný usadený vápnik na dne. Pozorujem starší japonský pár, ako držiac sa za ruky s úsmevom a nadšením v tvári kráčajú dole terasami. Prechádzajú okolo tmavovlasej turkyne, ktorá si do malej sklenej fľaštičky naberá trochu vody. V diaľke zbadám sprievodcu, podľa prejavu je to pravdepodobne Nemec, a hlúčik turistov, ktorí dychtivo počúvajú výklad a fotografujú všetko navôkol. Kúsok od nich stojí v uniforme strážnik a píšťalkou upozorňuje plešatáho pána, aby si vyzul šľapky pri vstupe na travertíny. Zopár od slnka unavených ľudí sa osviežuje v tieni malého obchodíka so suvenírmi na chladivom zelenom trávniku. Cvakanie fotoaparátov, mrava sprievodcov, zvuk malých mikrobusov uľahčujúcich cestu návštevníkom do Hierapolu a veselý spev vtákov zmiešaný s otravným cvrkotom cikád miestami prehlušuje žlbnkot horúceho prameňa.
Kto vie, čo by dnes povedali starí obyvatelia mesta pri pohľade na tolkých návštevníkov kochajúcich sa neskonalou krásou a bažiaci odhaliť tajomstvá tohto miesta? A tí čo prídu po nás? Budú mať šancu tiež obdivovať a poznávať dávne príbehy a fakty? Alebo sa práve my pričiníme k zániku tohto skvostu neopatrným zaobchádzaním?
Pozriem na hodinky. Už je čas. Treba zrátať skupinku a vydať sa ďalej.
