William Shakespeare raz napísal, že všetci tak nejako v živote absolvujeme množstvo postáv, hoci sa samotným herectvom neživíme. Podľa všetkého narážal na kvantum masiek, ktoré si denne dobrovoľne nasadzujeme v domnienke, že sa snáď uchránime pred okolitými vplyvmi, alebo že sa vo finále dokonca zachránime pred čímsi nepravým, nezrelým, či nezdravým. Lebo každý chceme pre seba len to najlepšie. Lebo každý chceme pre seba. Lebo každý chceme. Len ma akosi začína mrzieť, že občas zabudneme z tváre tie masky skladať.
Zo začiatku s nimi zaspíme nechtiac. Sami, v obrovskej posteli navlečenej v akciových ikeáckych návliečkach hľadáme a čakáme na pokojné sny, ktoré nechodia. Prevraciame sa zo strany na stranu, dumajúc sa mračíme do tmy a s výčitkami napokon nadránom prepadneme sladkej únave a vyčerpanosti z vlastného neustáleho atakovania samých seba. Pri tom možno len stačilo zložiť tú potvoru z očí. Z uší a úst. Nechať ju položenú na nočnom stolíku a uvoľniť sa. Byť chvíľu sám sebou. Franz Kafka vraj vravieval, že občas stačí len tak sedieť a svet príde za vami sám. Možno by to fungovalo. Akurát že miesto nočnej revitalizácie mysle prechádzame postupne ďalšími a ďalšími levelmi „ochrany“ samých seba a na záver si už líhame v maske vedľa kohosi ďalšieho. A vtedy prichádza ozajstný prúser. Už to zrazu nie je len o maskovanom. Do svojho predstavenia stihol vtiahnuť ďalších hercov, akurát že ich o dočasnom obsadení zabudol tak trochu informovať.
Nie je to hnev, čo cítite keď opona spadne a vy stojíte pred tým množstvom neznámych ľudí nahí a bez scenára. Nejde ani o frustráciu. Ani o obavy, či strach z odsúdenia. Vlastne vás to ani nestihlo zraniť. Skôr len nerozumiete. Stojíte pred divákmi a nerozumiete ako ste sa tam vlastne ocitli. Bez oblečenia. Bez ochrany. S pošliapanými ideálmi a tou hlúpou otázkou „prečo“ na perách. Ústa pootvorené, pripravené na vyslovenie tej vety, no hlas akosi zahaproval. Pochopili ste a v tom tichu ste začuli odpoveď. A vtedy zistíte, že to nie slová ktoré padli sa vás dotkli. Skutočný zmätok a sklamanie vedia najlepšie vyvolať práve tie, ktoré nikdy nepadli.
Cítili ste niekedy také zvláštne pnutie v žalúdku keď ste boli v blízkosti čohosi čo mohlo byť tým na čo tak neúnavne čakáte, ale po zrelom zvážení ste sa rozhodli vyložiť si to pnutie len ako reakciu na nedopečenú bravčovú panenku, ktorú ste mali včera na večeru? Aj on to už párkrát zažil. A odvtedy si bravčovú panenku už nikdy neobjednal.
