Fakt, že sa to celé nieslo v hesle “všetko alebo nič” dodávalo mojim letným dňom dávku odvahy, vďačnosti a snáď tej najväčšej pokory akej som kdesi v hĺbke svojho srdca bola schopná. Zďaleka ešte nie som na konci. No nenapísať čo v tejto chvíli cítim, bolo by hriechom. Nech sú vám teda moje ďalšie riadky inšpiráciou, chvíľou pre zamyslenie sa, ale hlavne dôkazom, že nič nie je nemožné. Fakt že nie.
Úprimne a bez okolkov, nech robíte čokoľvek, dajte do toho srdce.
Viem, možno sa to ľahko povie a nie každý máme možnosť robiť to čo nás baví a v čom sme sa našli. Alebo dokonca niečo, čo našu osobu nejakým kozmickým spôsobom dotvára. Ja to šťastie mám, no či mi uveríte alebo nie, takto pred rokom mi nebolo všetko jedno. Trčala som v práci ktorá ma nenapĺňala, cesty trolejbusom som zvykla celé preplakať a v čase od 9-tej do 16-tej som tajne dumala nad tým, ako z tohoto prúseru von. Áno, skúšali sme vtedy jednu veľmi peknú hru s deckami z VŠMU, áno, sem tam som si zaspievala, áno aj som zvykla maľovať po večeroch, čiže v podstate som robila aj veci, ktoré som milovala, no kdesi medzi tým som väčšiu časť svojho času venovala práci v ktorej som sa jednoducho nevidela, nebavila ma a žiaľ, a dnes už to viem, nikam ma neposúvala. Ale hlavne že na konci mesiaca píplo, no nie?
A potom to prišlo. Blesk z jasného neba. Jeden telefonát a šanca ktorá sa neodmieta. Dnes viem, že mi ten deň tak trochu zmenil život. Samozrejme, nevedela som to hneď. Dokonca to tak naozaj dlhé dlhé mesiace ani nevyzeralo.
Stála som pred jednou zásadnou otázkou, a ako to v mojom svete prosto býva, chcelo to dať do banku všetko. Tak to tam šlo. Bez ďalších okolkov vzdala som sa pravidelného pípania bankového prevodu za cenu straty vlastného entuziazmu a stavila som na jedinú kartu. A to včase, keď bola len taká papierová. Žiaden tvrdý a odolný materiál, žiadne zlatom gravirovane iniciály… skrátka: rozhodla som sa opustiť materiálnu istotu a hlava nehlava sa vrhnúť na cestu získania istoty v samej sebe. Všetko mohlo ísť do čerta.... Našťastie, nešlo.
Pozor. Nie som v tom čo robím výborná. To určite nie. Som naozaj len na začiatku cesty. Ale poviem vám úprimne, až mi behá mráz po chrbte keď si predstavím, že by som sa na začiatku poddala svojmu strachu, prepadla mu a pripravila sa tak o túto skúsenosť. A takto krásne sa dostávam k mojim kolegom a priateľom, ktorí ma denne obklopujú. Lebo kým nemáte v tom množstve ľudí aspoň jediného, ktorý vo vás verí, pokojne to môžete zabaliť. Pozerám tam hore a ďakujem Bohu, že mi do života zoslal toľkú krásu a trpezlivosť zhmotnenú do niektorých ľudí v mojom okolí. Pocit, že vo vás ktosi vidí niečo, čo vy sami nevidíte, je na nezaplatenie. Ja neviem, či to je šťastie a ani po tom nechcem pátrať. Chcem len tak do tmy a ticha poďakovať. Samomotivácia je nič oproti tomu, keď potešíte ľudí, ktorým na vás záleží.
Za posledné mesiace som mala možnosť spoznať kolegov o čosi viac, viac si pričuchnúť k veciam ku ktorýcm som mala až taký, povedala by som, chorý rešpekt. Učila som sa, skúšala, blabotala, skákala, smiala sa, strihala, rozprávala sa, počúvala a občas aj nadávala, že ako by som bola rada niekde pri vode. A ako dobre, že som pri nej nebola! Tým celým chcem len povedať, že tú pravú prácu nemusíte spoznať na prvý pohľad. Niekedy ju človek rozozná až v momonte, keď si uvedomí, ako ho práca dotvára. Ako človeka. Vplyvom okolia, vplyvom jej samej, akýmkoľvek vplyvom, ktorý si dovolí cítiť a prijať ho za svoj. Ja neviem či na tomto mieste budem sedieť aj o rok či o päť rokov. Ale jedno viem. “Choď si za svojim snom” nie je o tom svoj sen spoznať a ísť si ho niekam s klapkami na očiach plniť. Jediné čo je podstatné je plniť čokoľvek čo si vás nájde so srdcom na dlani, úprimne a za seba. Vtedy sa sny stanú skutočnosťou bez toho, aby ste o nich predtým čo i len snívali.
Ďakujem.
