Vedieť že rád poučí ak bude treba. Že objíme ak bude treba. Že objíme aj keď netreba. Že rozosmeje každý deň a zavrie oči až keď vám dá pusu do vlasov.
Viete, dlho som si myslela, že fyzická príťažlivosť sa častokrát veľmi podceňuje. Potom som sa rozosmiala. Neskôr znova. O pár dní sa z toho stal milý rituál a mne príde predtým "nie veľmi sexi", "sexi viac ako kedykoľvek predtým". Po smiechu prišiel večer a mne to predtým "sexi ako kedykoľvek predtým" a ešte predtým "nie veľmi sexi", prišlo ako niečo, čo by si so mnou mohlo "dať cigaretu a rozprávať sa o všetkých detských krúžkoch, ktoré sme kedy navštevovali a spomínať na časy dávno minulé". Časy, v ktorých sme si svoj život predstavovali úplne inak a byť v rovnakom okamihu šťastní, že sme práve tam, kde sme. Nie, nebolo to nie veľmi sexi. Už to nebolo ani sexi. Aj chuť na ďalšiu cigaretu zmizla. S prehľadom ju zvalcovala chuť ho spoznať, odkryť, pochopiť a aj nepochopiť.
Zaspávajúc pýtate sa, čo to dočerta s vami je. Už sa nesmejete. Aj cigarety došli. Sexi zmení sa na nie veľmi sexi a vy viete, že to svojimi očami na seba hľadíte. Ako môže niečo skončiť inak, ak začínate vždy z rovnakého bodu plní strachu, obáv a vzdušných zámkov ktorým venujete posledné minúty pred spánkom a tie prvé predtým ako si urobíte rannú kávu.
Tu nie je reč o vzťahu, partneroch, zväzku. Hovorím o "plnohodnote bytia" dvoch stratených, ktorí sa nájdu len ak uvidia jeden druhého očami samozrejmého uvedomenia si. Vtedy keď sa iní nedívajú a sami rozpustia ten dym strachov a predsudkov ktorý im znemožňuje vidieť veci tak jasné, tak krásne a tak samozrejmé, aké vo svojej podstate vlastne od začiatku sú.
Keď sa zajtra na seba pozrú, možno zbadajú sa ako nikdy predtým. V celej svojej človečej kráse. Možno sa však nestretnú a navždy pre seba zostanú neviditeľnými. Lebo on je on a ona je prosto len iná.
