Vždy som bola veselý človek... Optimista telom i dušou, za každéhopočasia. Stále som sa snažila hľadať na ľuďoch to dobré... Neskoro somzistila, že v ľuďoch veľa dobra už neostalo...
Keď saobzriem okolo a porovnám si svoj pohľad na svet pred pár rokmi a teraz,nerozumiem, ako som mohla byť tak naivná!!! Bola som malé dievčatko, shlavou v oblakoch, naivne snívajúc svoje romantické sny o šťastí...Teraz sa zo mňa stáva čím ďalej, tým väčší realista. Začínam vnímaťnenávisť okolo seba. Opovrhovanie a zraňovanie, ktoré je všade, kde sapozriem... A veľmi ma to bolí!
Radšej by som bola znova týmdievčatkom s čokoládovou zmrzlinou v ruke a ružovými okuliarmi naočiach. Tým dievčatkom, ktorému tento svet ešte nestihol ublížiť, eštenezanechal jazvy na jeho malej, naivnej dušičke...
Boloto tým, že ako malá som ani ja nedokázala ublížiť?! Vychovávanána Dobšinského rozprávkach som verila v dobro... A teraz sa pýtam samaseba: Kde nastala chyba? Ublížil svet mne, alebo ja svetu? Bolo to tomalé dievčatko, kto prestal veriť v rozprávky a začal upadať?! Alebo tobola priama reakcia na dnešný svet, ktorý mi ani nedovolil stať sa zdobrého dievčatka dobrou teenagerkou?!
Pozrite sa na mňateraz: Ešte pred rokom som bola "čistá" ... Nepila som, kamarátom nacigarety som odmietala prispieť čo i len korunou. Dnes je všetkoinak... A stále nie som šťastná....... Chýba mi to dobro. Chýbajú midobré víly a chýbajú mi zázraky. V tomto svete ich už niet. ...aspoň jasom už stratila chuť hľadať ich.
A to som vždy bola veselý človek...
