Bola veľmi nešťastná, že ju ostatné slnečnice nemali rady, nekamarátili sa s ňou a vždy od nej odkláňali svoj hlávky. Rodičia princezničky Slnečnice tiež nevedeli, čo s ňou majú robiť. Cítila sa taká sama, smutná a vždy tajne v noci snívala o svojom Anjelovi.
Vysnívala si ho, keď bola úplne na dne a snívala o ňom zakaždým, keď sa jej malé srdiečko cítilo opustené a smutné. Predierala sa svojim životom na poli, nikým nechcená. Každým dňom jej bolo horšie a horšie. Princeznička Slnečnica chradla zo dňa na deň. Lístky jej postupne opadávali na zem, jej srdce černelo každú noc pri slzách čo vyronila...
No raz sa to stalo... jej Anjel zo snov sa zhmotnil. Stál pred ňou a vtedy cítila, že nie je sama, že nie je odstrkovaná a nemilovaná.. cítila to, čo vždy pociťovať chcela.Lásku, nehu, šťastie, pochopenie. Jej Anjel jej robil spoločnosť vždy, keď potrebovala pohladiť, pobozkať ju po jej žltých lístkoch a vziať si ju do náručia. Privinúť si jej hlávku k sebe a nikdy nepustiť.
Sen malej princezničky Slnečnici sa splnil. Našla svojho Anjela, ktorý ju urobil náramne šťastnou.... nikdy pred tým nevidela svoju budúcnosť tak jasne, ako teraz. Po boku svojho Anjela z nebies, ktorého si vysnívala vo svojich snoch. Vždy jej všetci hovorili, aká je hlúpa, že verí svojim snom, že sa jej nikdy nesplnia a navždy ostane sama, nechcená a nemilovaná. No princeznička Slnečnica sa nedala odradiť ostatnými neprajníkmi a stále verila... verila, že Anjel existuje a čuduj sa svete, naozaj existoval...
Ešte teraz ich možete nájsť na slnečnicovom poli, ako si spolu hrkútajú, ako sa láskajú a milujú....
PS: Vždy sa oplatí veriť sám v seba, vo svoje sny a lásku...
PPS: Sladké sny všetkým...
S pozdravom,
Michala.
