Ruku hore kto občas nemáva ťažké dni. V práci bol chaos, dopravná zápcha - meškáš, zabudnutá neuhradená platba, deti si vyžadujú pozornosť a do toho vnútorný hlas kričí na Teba ako veľmi zlyhávaš.
Dokonalý recept na katastrofálny deň.
Niekedy však mávame ťažšie dni, aj bez vonkajších faktorov. Proste sa ti spustí vnútorný hlas ktorý v Tebe podkopáva vnútornú istotu a ty sa strácaš v pochybnostiach o sebe, o svojich schopnostiach, či to čo robíš je dostatočné dobre. Je to absolútne normálne. Takéto dni mávame občas všetci, aj keď si to nie každý uvedomuje a venuje tomu pozornosť, takže ak takéto dni nemávaš kľudne preskoč tento článok, ak však takéto dni mávaš rozhodne čítaj ďalej.
Som slobodná mama a čo to o pocite „zlyhávania“ viem, bol to môj verný kamoš. Síce ja som mu až tak verná byť nechcela. Ale keďže som tvor slobodný, povedala som si, že svojich spoločníkov budem vyberať JA a tak som sa rozhodla uprednostniť pred ním kamoša menom súcit.
Minule sa na mňa zosypalo asi také vedro negatívnych myšlienok o sebe a poviem ti pravdu, je to záhul! Bojovať s nimi? Nevšímať si ich? A tak som s tým niečo urobila, na ľavú stranu papiera som si napísala hlas kritika a vypísala sa zo všetkých negatívnych myšlienok (99% z toho by som nikdy nepovedala ani človeku ktorý mi najviac v živote ublížil!), chvíľku som si s nimi posedela pri šálke čaju a na pravú stranu si potom napísala hlas súcitu a každú jednu negatívnu myšlienku som prepísala o čosi súcitnejšie. Takže z:
to si úplne pokazila, načo sa hráš vzniklo učíš sa, využi príležitosť na rast
si nemožná, nikdy nič neurobíš poriadne vzniklo robíš najlepšie ako v danom momente vieš
A tak som si prepísala tieto „presvedčenia“ jedno po druhom na milšie, priateľskejšie a súcitnejšie. Až som narazila na bod s ktorým som si úprimne nevedela rady, tá veta visela nado mnou ako tmavý mrak nikto Ťa nemá rád, nikoho nezaujímaš. Hej, táto jedna bolela. A fest. Presnosťou chirurga s 20 ročnou praxou trafila moje najslabšie miesto. Nikto Ťa nemá rád. Táto myšlienka bola na mňa príliš a uvedomila som si, že s ňou budem potrebovať pomoc. Tak som konala a zavolala človeku s ktorým síce neudržiavame denno-denne kontakt, ale je môjmu srdcu blízky a jeho reakcia ma hneď v úvode pobavila „No čau, mne spadne stodola, že kto mi volá.“ Áno áno áno, neozývam sa mu často ani nesľubujem, že to zmením, no ja som si uvedomila, že niekedy je neužitočné plakať do vankúša ako mi je a utvrdzovať sám seba v negatívnej ilúzií, niekedy proste treba konať.
Niekedy treba konať a v živote si ohmatať či to čomu veríme je naozaj pravda. Takže stodola stojí a môj vnútorný kritik svoj hlas utíšil. Nehovorím, že sa nebude vracať, ale ja už viem ako s ním môžem pracovať a nie bojovať. Je veľmi dôležité v akom stave sa nachádza náš vnútorný svet, ako sa o seba staráme.
Existuje totiž priama úmera ako vnútri tak vonku.
Občas mi pomáhajú aj otázky ktoré kladiem sama sebe, ako napríklad:
„Ako by som sa cítila, ak by som nemala tieto myšlienky?“
„Čo ak sa to deje pre môj prospech, hoc to teraz tak nevyzerá“?
Dalajláma povedal „Pokojná myseľ prináša vnútornú silu a sebavedomie.“
A spôsobov ako utíšiť svoju myseľ je mnoho, stačí si vybrať taký ktorý Vám najviac vyhovuje.
Kiež ste v živote sPOKOJNý ♥
