Človek - vrchol inteligenčného rebríčka tohto sveta, tvor (ne)mysliaci a či azda nevidíš ďalej ako na špičku svojho nosa? Či si už zabudol prečo si sem prišiel? Tak sa na chvíľku zastav a pozoruj.
Áno stojím, a pozerám... na mesto - neutíchajúci pohyb svetiel, na ľudí - spiacich, na prírodu - plnú odpadkov.
Hej človek a vieš zmeniť to čo vidíš?
Viem.
Berieme rukavice, tašky a hor sa na kopec. Jesenné slnko nás hrialo na tvárach, vtáky nôtili tú svoju, poletovali po nebesky modrej oblohe. Malý človek si pospevuje zatiaľ čo zbiera obaly od jedál a nápojov. Chvíľu ho pozorujem, to nadšenie je nákazlivé. "Nemal by sa radšej hrať na ihrisku?" Hrá sa, ale na ihrisku ktoré nie je oplotené. Netrvalo dlho a 6 tašiek bolo plných, tráva o čosi zelenšia a ja o kúsok spokojnejšia.
"Mami, sami nezvládneme upratať celú planétu."
Viem, ale ani nemusíme. Každá zmena sa začína malým krokom. Poznáte efekt motýlich krídel? Ak jedno nevinné mávnutie krídel malým motýľom dokáže pohnúť kameňmi, potom verím, že aj to najmenšie vedomé rozhodnutie ktoré spravíme bude mať vplyv na naše zajtrajšky.
Ak náhodou navštívite kopec na Heringeši (Panoráme) aby ste si užili výhľad na mesto, prosím nenechávajte tu nič okrem pocitu, že jeden človek nič nedokáže zmeniť. Dokáže, aj ten "malý" 4-ročný, ale aj ten "veľký" 20-ročný.
Srnky nám tiež nechodia po obývačke a nerozhadzujú okolo seba vínove fľaše...
