Ponor sa do emócie. „ČO?!?“ nechápavo som pozerala na displej telefónu. Ponor sa do emócie? Veď celý život mi tvrdili, že som príliš emotívna, všetko prežívam prehnane, som rozmaznaná, mamin „cecok“ (do teraz mi je z toho slova na prd), a ja sa mám do tej emócie ponoriť? V žiadnom prípade! Odmietala som vyváľať sa v 20-ročnom bahne a nechať sa ním ešte pohltiť, nie díky pekne neprosím...ale, čo ak?
Niečo vo vnútri mi šepkalo, veď to skús, nemáš čo stratiť, sama vieš čo Ťa trápi, predstav si ten pocit, žeby to tam už nebolo, po tele sa rozlial pocit pokoja, dlho hľadaného pokoja...nedalo mi to, myšlienky sa stále točili okolo slov ktoré som čítala v knihe „Cesta“ od Brandon Bays. Dôveruj svojmu vnútru a ponor sa do emócie, preži ju, fyzicky, opíš kde v tele ju cítiš, dovoľ si ju precítiť. Prišlo mi to ako keď Vám vždy tvrdia, že na raňajky vážne nemôžete zjesť čokoládu a odrazu príde niekto kto Vám ju podá so slovami, skús. Niečo zakázané, niečo čo by som nemala robiť. NOVÝ uhol pohľadu. A keďže som tvor zvedavý skúsila som. Skúsila som dovoliť si otvoriť niečo čoho som sa dlho bála, niečo o čom som si myslela, že ma gigantické rozmery Eiffelovej veže, niečo čo som zamkla na 4 zámky a snažila sa odhodiť kľúč, naivne si mysliac, že to zmizne. Dozrela som, pochopila, že nič horšie ma tam čakať nemôže, nič horšie ako útek pred sebou samou, ktorý som úspešne praktikovala pár rokov.
Pointa príbehu spočíva vo fyzickom precítení emócie, nájsť kde v tele ju cítim, aká emócia sa mi s tým spája a potom, ísť o poschodie nižšie. Presne tak, až na samotné dno aby sme našli potrebnú odpoveď, na to posvätné miesto kde sídli naša vnútorná múdrosť, naše skutočné ja. Vypnúť hlavu, v tej nájdete skvelé rady čo navariť na obed alebo čo kúpiť babke na narodeniny, ale určite nie rady ako byť spokojný. Myseľ je skvelá, teraz povie A za 5 minút B, poprie to výrokom C a my sa cítime ako varený pečený na útek pred sebou. Skúšala som to mnohokrát, meditovať nevenovať pozornosť myšlienkam, ponoriť sa do prítomného okamžiku a to bol ten moment, kde som pochopila, že myseľ je ako neutíchajúci rozbúrený oceán a to je niekedy problém. Chce vedieť všetko, mať všetko pod kontrolou, chce za nás dýchať, neustále nás chráni, aj vtedy keď to vôbec nie je potrebné. Naopak telo, to je prirodzená múdrosť. Telo cíti a vníma. A ak sa naučí spolupracovať telo s mysľou Vaša duša vyskočí do astronomických výšok, všetko Vám do seba zapadne ako puzzle.
Keď ma pred 5timi rokmi priviedli na pôrodnú sálu, vedela som prd o tom ako porodiť dieťa. Síce som si prečítala tony článkov, dychtivo počúvala príbehy žien ktoré to už mali za sebou a jediné čo to vo mne vystupňovalo bol strach. Prečo? No lebo moja vlastná myseľ ma chcela uchrániť, bolo to nové a nepoznané, to ona nemá veľmi rada. Najradšej by to dieťa držala v tele ďalších 300 rokov, len sa vyhnúť bolesti!
Chvalabohu, telo povedalo dosť , pripravte červený koberec, to malé ide von. A jediné čo mi ostávalo bola viera, viera, že to zvládnem, že všetko dopadne dobre, že telo je výtvorom prírody a tá je našou prirodzenou múdrosťou, naplno som sa odovzdala jeho vedením a za 3 hodiny som započala novú etapu môjho života.
Každý sme na inej ceste a ja som rada, že som na tej svojej. Je vždy plná nových prekvapení, je to skutočné dobrodružstvo a naozaj ma teší, že sa môžem s Vami podeliť o nové obzory. Cesta k sebe je vždy dobrým rozhodnutím. Už naši Slovanský predkovia hovorievali: „ ako vo vnútri, tak vonku“.
S láskou Maysa
